preskočiť na hlavný obsah

Zvlhnuté, choré, nezdravé domy treba liečiť - sanácia muriva

/up/images/featured/images/sanacia_murov.png

Ako sa zvyčajne hovorí: v zdravom tele, zdravý duch a podobne je to aj s našimi obydliami. Mnohokrát sa stretávame s problémami horných dýchacích ciest, deti sú často choré a ani šikovný lekár nevie poriadne zistiť príčinu ich ochorenia.

Ani vo sne nám nepríde na um, že na príčine môže byť aj naše nezdravé bývanie. Koľko domov vidieť so zvlhnutým murivom, čo môže byť jeden z dôvodov prečo sme tak často chorí. Nemusí to byť vždy stres alebo šíriaca sa nákaza od jej potenciálnych nosičov.

V minulosti, keď boli najmä v severnej časti našej krajiny prevažne drevené domy, v nich až také veľké problémy s vlhkosťou neboli. Do drevených stien z kamenných základov nemala dôvod postupovať vlhkosť, i keď ešte v 20. storočí boli v mnohých domoch hlinené podlahy. Drevené podlahy boli skôr raritou než samozrejmosťou a predsa ľudia žili a netrpeli rôznymi alergiami.

V medzivojnovom období 20. storočia sa veľmi pomaly rozbiehala výstavba murovaných domov, pretože bola bieda. Stavali len tí, čo si nejaké peniaze zarobili v Amerike, ale zároveň bolo treba pamätať aj na horšie časy. Tie naozaj prišli s 2. svetovou vojnou, ktorá ľuďom spôsobila nemálo škody a biedy. V povojnovom období sa už vo veľkom začali stavať murované domy a na izoláciu základov od obvodových múrov sa používal takzvaný térový papier, a to len v najskromnejšom množstve, prípadne skromný poter roztopeného asfaltu. Lebo peňazí bolo málo a každý, kto sa pustil do stavania, chcel mať čo najlacnejšie a čo najrýchlejšie strechu nad hlavou.

Nevieme sa poučiť ani na chybách druhých

Skúsenosti s izoláciou boli vtedy tiež poskromné, a preto sa aj v nasledujúcom období, v druhej polovici 20. storočia, venovalo tejto problematike málo priestoru. I keď spomenuté obdobia boli skôr poznačené neskúsenosťou a nedostatkom financií, človek sa z nich nepoučil. I dnes, na mnohých domoch, dokonca i novostavbách, vidno zvlhnuté murivo a niekedy až plesnivé, čo za súčasnej znalosti a dostupnosti informácií v tejto problematike je ťažko pochopiteľné. Snáď by ich ospravedlňovali iba finančné problémy.

Zvlhnuté, choré, nezdravé domy treba liečiť, tak ako chorý ľudský organizmus.

Sanácia

Slovenský význam latinského slova sanácia je ozdravovanie. Tento odborný výraz sa používa na nápravu defektov na našich domoch, či už ide o mechanické poruchy ako sú praskliny alebo o zvlhnutie muriva. Už dávnejšie sa na adresu lenivého gazdu, ktorý sa vôbec nestaral o nápravu zvlhnutého domu hovorilo, že má taký vlhký dom, že sa mu v pivnici do klepcov na myši chytajú žaby.

Poškodené múry treba dať čím skôr do poriadku, pretože prinášajú značné škody a v budúcnosti môžu spôsobiť až tragédiu. V tomto článku sa budeme venovať boju so zvlhnutými múrmi a pokúsili sme sa ponúknuť čo najdôležitejšie informácie k tejto problematike.

Prieskumy a stanovenie diagnózy

S ozdravovaním navlhnutého muriva nie je to až také jednoduché, akoby sa zdalo na prvý pohľad. Účinný spôsob sanácie konštrukcií so zvýšenou vlhkosťou možno navrhnúť iba na základe odborného prieskumu objektu a jeho komplexného vyhodnotenia. Prieskumy sú najdôležitejšou fázou celého procesu sanácie. Návrh opatrení by mal smerovať v prvom rade k odstráneniu príčin vlhnutia muriva a až potom k riešeniu ich dôsledkov.

Po vyhodnotení prieskumu, prvoradým krokom sanačných zásahov je odstránenie zdrojov nežiaducej vlhkosti, to znamená, zabránenie zatekaniu zrážkovej a splaškovej vody do objektu, zamedzenie kumulácie vlhkosti v okolí objektu, odstránenie príčin nadmerného vlhnutia a zmáčania konštrukcií zrážkovou vodou alebo vodou z topiaceho sa snehu a obmedzenie priameho kontaktu konštrukcií so zdrojmi vlhkosti v maximálnej možnej miere.

Vhodnou úpravou tepelno-vlhkostného režimu budovy alebo zateplením konštrukcií, možno zamedziť kondenzácii vlhkosti na povrchu a vo vnútri konštrukcií. Vzlínajúcu vlhkosť a bočné prenikanie vlhkosti z priľahlého terénu do zapustených stien však zvyčajne nemožno odstrániť, preto sa musí vykonať dodatočná izolácia muriva. Ak by sme v dostatočnej miere nedotiahli tieto požiadavky, tak sme zbytočne investovali do sanácie.

K správnej diagnóze zvlhnutého muriva sú dôležité aj historické fakty o objekte, ako napríklad, kedy bol postavený, aké izolačné materiály sa na stavbu použili, kedy sa vyskytla porucha, ako často sa prejavuje, aké sú v okolí objektu podmienky pri zrážkach a podobne. A v neposlednom rade aj to, koľko chcete investovať do sanácie. Pred vyslovením tejto vety by ste mali vedieť, že vlhké múry spôsobujú veľké tepelné straty, o ktorých názorne informujú kresby č. 1 a 2. Na nich vidíte aj dôvod, prečo múry vlhnú a voda z nich sa nemôže odparovať. Na kresbách č. 3 a 4 vidíte ako môže nežiaduca voda prenikať do muriva.

Druhy vlhkosti v murivách

Ako sme už uviedli, najlepšie dokážu príčinu zvlhnutia muriva zistiť odborníci. Po obhliadke terénu, odobratí vzoriek muriva a ich vyhodnotení, určia vhodnú formu nápravy, ozdravenia muriva, čiže sanácie objektu. Vlhkosť muriva môže mať rôzne podoby a na jej diagnostikovanie voľným okom vám ponúkame niekoľko snímok, na ktorých môžete spoznať tú, ktorá zasiahla váš objekt.

Kapilárna, vzlínajúca základová vlhkosť
(snímka č. 1)
- Ak chýba alebo je poškodená vodorovná izolácia, porézny - pórovitý - stavebný materiál nasáva do svojho kapilárneho systému základovú vlhkosť.

Hygroskopická vyrovnávacia alebo rovnovážna vlhkosť
- Múry a omietky obsahujú určité množstvo hygroskopickej vlastnej soli ako aj cudziu soľ, napríklad soľ zo zeme. Soli sa pôsobením kapilárnej vzlínajúcej vlhkosti tzv. vymývajú zo zeme, prípadne z muriva. Ukladajú sa predovšetkým v odparovacej zóne muriva, prípadne v omietke alebo nátere. Aj keď je murivo vo vnútri suché, môže sa stará zasolená omietka, prípadne náter, pri vyššej vzdušnej vlhkosti javiť ako mokrá - hygroskopická. Hygroskopia je schopnosť látky pohlcovať vlhkosť a udržiavať ju.

Bočne prenikajúca vlhkosť (snímka č. 3)
- Ak chýba alebo je poškodená vodorovná izolácia, napr. u pivničného muriva, ktoré je v styku s terénom, môže dochádzať k prenikaniu bočnej vlhkosti, ktorá kapilárne vzlína, prípadne prestupuje celým murivom.

Voda tlačená, tlaková alebo svahová (snímka č. 4)
- Zvýšená svahová voda alebo dočasne vysoká spodná voda, zapríčiňuje vnikanie vody do muriva pod tlakom, čo spôsobuje čiastočne i tlak v kapilárnom systéme - hydrostatický tlak.

Ostrekujúca voda (snímka č. 5)
- Pri veľmi hladkom povrchu terénu, vedľa vonkajšieho muriva, sa dážď odráža a strieka na oblasť sokla - betónové dosky, asfaltová cesta, odkvapový chodník atď. Prejavom ostrekujúcej vody je na múre rast machu a lišajníka.

Vlhkosť následkom stavebných porúch (snímka č. 6)
- Táto vlhkosť vzniká v dôsledku poškodenia alebo neprítomnosti ochrany proti prenikajúcej dažďovej vode - poškodená strecha, nedostatočne utesnený komín, chýbajúce zakrytie nepoužívaného komína, chýbajúce odvodnenie strechy atď. - prípadne poškodením inštalačných vedení - poškodený alebo upchaný dažďový zvod, upchaný alebo prasknutý odpad, upchaná drenáž atď.

Vlhkosť z dopadajúceho dažďa (snímka č. 7)
- Na náveternej strane namáhanej dažďom preniká vlhkosť do muriva úplne priepustnou omietkou alebo preniká do neomietnutého muriva.

Vlhkosť rušivých polí (snímka č. 9)
- Určité elektromagnetické, elektrostatické, magnetické polia, prípadne polia iného druhu sú schopné kapilárnu vlhkosť v murive zvyšovať.

Chemicky spôsobená vlhkosť
- Rôzne stavebné hmoty majú rôzne chemické vlastnosti - napr. staré murivo je ľahko kyslé, cementová omietka je silne alkalická - rozdielne pH hodnoty. Tieto vlastnosti spôsobujú elektrochemický transport vlhkosti a nasávajú vlhkosť dodatočne, prípadne udržujú chemicky viazanú vlhkosť. Hrdzavejúce materiály - oceľové rúry, oceľové zárubne atď., v murive pôsobia na vlhkosť podobne. Úplné vysušenie muriva je možné často až po odstránení týchto rušivých chemických faktorov.

Nevhodné stavebné technické zásahy
- Najväčší škodca stavieb je človek. Svojimi neodbornými a nevhodnými zásahmi do stavby môže spôsobiť ďalekosiahle a často nenapraviteľné škody.

Salinita - zasoľovanie muriva

Nadmerná vlhkosť sa po miernom zasušení najprv prejavuje takzvaným výkvetom soli, potom tzv. mokrými mapami, ktoré sú na okrajoch lemované soľným prstencom. Na mokriny sa prichytáva pleseň, čo spôsobuje zápach i choroby. Zvlhnuté murivo spôsobuje deštrukciu omietky a vážne ohrozuje statiku stavby.

Úzko s prieskumom vlhkosti súvisí aj prieskum salinity, čiže zisťovanie solí nachádzajúcich sa v stavebných materiáloch, pretože soľ je v týchto materiáloch transportovaná vo forme vodného roztoku. Zväčšený obsah solí v murive zvyšuje vlhkosť muriva. Soli robia murivo hygroskopickým a menia kapilárne vlastnosti stavebných materiálov, upchávajú na povrchu muriva póry, a tým zmenšujú prirodzené odparovanie vlhkosti z povrchu muriva. Hranice vlhkosti zvyčajne nekorešpondujú s hranicou zasolenia, no koncentrácia solí býva v omietkach aj v murive vysoká a vyskytuje sa nad hranicou vlhkostnej mapy. Soli stavebných konštrukcií - sírany, chloridy a dusičnany sa nachádzajú už v nich a následkom zvlhnutia deštruujú murivo i omietku. Časť síranov sa dostáva do muriva aj zo zeminy, chloridy zo solí používaných v zime na solenie komunikácií a dusičnany zasa ukazujú na prítomnosť fekálií (bývalé záchody, stajne, hnojiská atď.). Ďalšia časť chemikálií preniká do muriva z ovzdušia.

Hodnota pH muriva klesá v závislosti od veku objektu. Nové murivo s čerstvým vápnom v malte má zásaditý charakter a hodnotu pH okolo 11, murivo po niekoľkých desaťročiach má pH 7 až 8, historické murivá mávajú kyslú reakciu a pH v rozsahu 4 až 6.

Výsledky meraní hodnôt pH odobratých vzoriek muriva poskytujú informácie:
- či je murivo z hľadiska chemickej skladby homogénne, alebo bolo v ostatných desaťročiach opravované (opravy majú vždy výrazne zásaditý charakter),
- či, a nakoľko je murivo odvápnené (strata súdržnosti spojovacích materiálov, údaj na rozhodovanie o nasadení chemických metód sanácie),
- z akého podkladu vzlína voda spôsobujúca vlhkosť muriva,
- či je vhodné použiť, napríklad elektroosmotickú metódu, ktorá závisí od kyslosti muriva.

Metódy sanácie


Pri prípadnom náleze starého odvlhčovacieho systému treba určiť, či vznikol spoločne so stavbou objektu alebo až neskôr, a treba nájsť príčinu jeho nefunkčnosti. Po diagnostike a vyhodnotení príčiny zvlhnutia muriva sa určuje metóda jeho ozdravenia. Je ich pestrá paleta a ich účinnosť závisí predovšetkým od zvoleného systému, správneho návrhu a kvality realizácie, preto ich aspoň v skratke vymenujeme a následne vám ich stručne opíšeme.

Vzduchoizolačné systémy


Mechanické metódy sanácie:
- ručné podrezávanie,
- podsekávanie,
- podrezávanie: reťazovou pílou, lanovou pílou a kotúčovou pílou,
- metóda HW,
- metóda MASSARI: infúzne clony - chemické injektáže (Podľa spôsobu aplikácie ich možno rozdeliť na: beztlakové, s hydrostatickým pretlakom, tlakové a termicky aktivované.),
- elektroosmotické metódy.

Doplnkové a iné metódy:
- vhodné terénne úpravy,
- vetranie objektov.

Pri použití týchto metód sa znižuje alebo zamedzí prísun vlhkosti do materiálu priamym pôsobením na stavebnú konštrukciu. Účinnosť metódy závisí predovšetkým od zvoleného systému, správneho návrhu a kvality realizácie.

Vzduchoizolačné systémy

Jednou z najstarších sanačných metód (kresba č. 5) je odoberanie vodnej pary z povrchu konštrukcie cirkulujúcim vzduchom. Ten prúdi okolo vlhkých konštrukcií stavby, preberá odparujúcu sa vlhkosť a odvádza ju do ovzdušia. Účinnosť systému sa zlepší zväčšením plochy, na ktorej môže dochádzať k odparovaniu vodnej pary a podporením procesu prúdenia vzduchu. Na vytvorenie dutiny z vonkajšej strany murovanej konštrukcie sa obyčajne používajú prevetrávacie šachty a sokle, anglické dvorčeky alebo profilované (nopové) fólie. Podobne možno vytvoriť vzduchové dutiny aj z vnútornej strany murovanej konštrukcie, a to prostredníctvom prímuroviek, sadrokartónových dosiek, profilovaných fólií a pod. V tomto prípade je mimoriadne dôležitý systém vetrania. Na zníženie ochladzovania vnútorných priestorov a rizika vzniku kondenzácie je vhodné zatepliť predstenu.

Mechanické metódy

Tieto metódy sanácie sú založená na princípe, keď sa v murive vytvorí priestor, do ktorého sa vloží hydroizolačná látka, ktorá zabraňuje prenikaniu vlhkosti do stavebnej konštrukcie. Aplikačnou podmienkou týchto metód je, aby v priebehu realizácie a po skončení všetkých prác nedošlo k zníženiu statickej bezpečnosti objektu alebo jeho častí.

Pri sanácii vlhkosti podrezávaním (kresby č. 6 a 7) sa vo vlhkom murive vytvára vodorovná škára, do ktorej sa vkladá hydroizolácia. Aby sa mohla vložená izolácia naviazať na izolačnú vrstvu podlahy alebo zvislú hydroizoláciu obvodového muriva, musí byť ku škáre prístup z oboch strán. Ako hydroizolačný materiál sa najčastejšie používajú asfaltové pásy, pásy z PVC, polyetylénových fólií, sklolaminátové dosky a nehrdzavejúce plechy. Pri použití ktoréhokoľvek materiálu sa musí dbať na dobré vyhotovenie spojov, aby nedochádzalo k prieniku vody alebo k difúzii vodných pár. Túto metódu možno aplikovať iba na murivo s vodorovnou pravidelnou škárou. Pri práci sa postupuje po úsekoch 0,8 až 1,2 m.

Podsekávanie je metóda, pri ktorej sa v murive vysekávajú otvory zvyčajne cez celú hrúbku steny v dĺžke 0,8 až 1,2 m. Potom sa vyrovná dno v otvore, položí sa doň hydroizolácia a otvor sa zamuruje tak, aby na každej strane zostalo minimálne10 cm voľnej hydroizolácie. Po vymurovaní otvoru sa posledná škára musí zainjektovať cementovou maltou. Aby sa s prácou nemuselo čakať až na jej zatvrdnutie, používa sa tzv. vyklinovanie škáry.

Podrezávanie reťazovou pílou sa robí v maltovej škáre. Reťaz píly vedie oceľová lišta, ktorá je upevnená na tele motora. Na zuboch reťaze sú osadené vídiové plátky. Píla je pripevnená na pohyblivom podvozku, ktorý stabilizuje jej horizontálnu polohu. V mieste podrezávania sa odstráni omietka a pozdĺž steny sa vytvorí tvrdý a dostatočne rovný podklad široký 1,5 m pre pojazd stroja. Po prerezaní drážky v dĺžke 1 m sa stroj zastaví, drážka sa vyčistí a vloží sa do nej izolačný pás na báze polyetylénu alebo sklolaminátu s hrúbkou 1,5 až 2,3 mm. Do drážky sa obojstranne zarazia kliny z plastu v odstupoch približne 200 mm. Medzi klinmi musí byť v pozdĺžnej osi steny medzera 100 mm. Potom sa môže pokračovať v podrezávaní o ďalší meter steny a cyklus sa opakuje. Vzájomné presahy izolácie musia byť 30 až 50 mm. Drážka sa vypĺňa injektovaním, ale najskôr sa omietne cementovou hydrofobizovanou maltou. Hydroizoláciu možno aplikovať aj tak, že sa do škár medzi klinmi injektuje hmota na báze epoxidových živíc a škára sa tak stane vodotesnou.

Podrezávanie lanovou pílou sa dá aplikovať na akékoľvek murivo bez ohľadu na materiál a hrúbku. Rezy možno vykonávať vodorovne aj zvislo. Rezacie lano tvoria segmenty dlhé približne 300 mm, ktoré sú navzájom spojené. To umožňuje ich výmenu pri opotrebovaní alebo poruche. Segment sa skladá z jadra (oceľové lano), na jeho konci je diamantový prsteň. Lano možno predlžovať alebo skracovať pridaním či odobratím segmentov. Postupuje sa po dĺžkach rezu asi 1 m, potom sa vkladá hydroizolácia. V tomto procese sa opäť používa sklolaminátová doska s hrúbkou 2 až 3 mm alebo PVC fólie. Presah nadväzujúcich izolácií je min. 50 mm. Ďalší postup podklinovania aj injektovania je rovnaký ako v metóde podrezávanie reťazovou pílou.

Podrezávanie kotúčovou pílou
spočíva v princípe využitia kruhových píl s priemerom až 1,2 m, ktorých zuby sú vybavené vídiovými hrotmi. Zariadenie je dosť veľké a vyžaduje dostatočne priestrannú manipulačnú plochu. Pílový kotúč ochladzuje voda, ktorú treba po ukončení prác čo najskôr odstrániť, aby konštrukcia nenasávala vlhkosť, proti ktorej ju chceme chrániť.

Pri metóde HW sa ako hydroizolačná vrstva používa vlnitá doska z nehrdzavejúceho plechu, ktorá sa zaráža špeciálnym zariadením do pravidelnej maltovej škáry muriva. Do muriva s hrúbkou väčšou ako 0,5 m treba použiť tvrdené plechy s hrotmi. Hlavnou časťou zariadenia je pneumatické alebo elektrické kladivo, ktoré udiera piestom na vložený diel s čeľusťou, do ktorej sa uchytí zarážaná doska. Spätné nárazy zachytáva vodiaca tyč, ktorá je zakotvená v murive. Vlnité tvarovanie plechu má nielen spevňujúce účinky, ale pomáha aj jeho presnému vedeniu pri zarážaní. Vzájomné napájanie plechov sa robí prekrytím dvoch okrajových vĺn.

V metóde MASSARI
(kresba č. 8) sa na vytvorenie priestoru na dodatočné vloženie hydroizolácie používa sústava vyvŕtaných otvorov s priemerom 35 mm a šírkou približne 400 mm. Vrty sa vyplnia zmesou, ktorá sa skladá z polyesterovej živice, riedidla, oxidujúceho katalyzátora a plniva (piesok alebo mletý kameň). Keď živica stvrdne natoľko, že je schopná preniesť príslušné zaťaženie, vyvŕtajú sa medzivrstvy, ktoré sa prekrývajú s prvými vrtmi. Potom sa vrty opäť vyplnia polyesterovou zmesou a vŕtacie zariadenie sa prenesie na ďalší úsek. Podľa spôsobu aplikácie možno chemické injektáže rozdeliť na: beztlakové, s hydrostatickým pretlakom, tlakové a termicky aktivované.

Elektroosmotické metódy sa robia na princípe elektrického poľa. Pri tzv. pasívnej elektroosmóze je jedna elektróda zabudovaná do muriva a druhá do zeme. Obe elektródy musia byť z rovnakého materiálu (meď, oceľ) a musia byť navzájom prepojené. Medzi nimi sa vytvorí elektrické pole s napätím, ktoré zapríčiní pohyb častíc (vody) smerom k elektróde v zemi. Funkčnosť metódy je veľmi obmedzená tým, že vzniknuté napätie je dosť malé a bludné elektrické prúdy môžu zmeniť polaritu elektród, čím sa môže vlhkosť zvyšovať. Životnosť metódy je závislá od materiálu elektród.

Aktívna elektroosmóza
- sa používa namiesto pasívnej elektroosmózy a galvanoosmózy. Elektródy v murive a v zemi sú napojené na zdroj napätia (elektróda v stene sa napojí na kladný pól elektrického napájacieho zdroja a elektróda v zemi na záporný pól). Pre správnu funkciu elektródy v stene sa musí zaistiť jej priľnutie s murivom. Dlhšia životnosť sa docieli elektródami z materiálov na báze uhlíka.
Doplnkové metódy sú charakteristické tým, že nepôsobia priamo na vlhkosť v konštrukcii, ale pomáhajú chrániť stavbu a umožňujú transport vlhkosti z interiéru do exteriéru.

Úpravy terénu - v dôsledku činnosti človeka sa okolie akejkoľvek stavby v priebehu jej životnosti mení, a tým dochádza aj k zmenám v možnostiach odtekania povrchových a podpovrchových vôd. Voda, ktorá sa hromadí v blízkosti objektu, by mala byť od neho odvedená čo najďalej. Povrchová voda sa najlepšie odvádza vhodným vyškárovaním okolitého terénu a podpovrchová voda zasa drenážnymi systémami.

Vetranie objektov - čoraz väčší dôraz na znižovanie tepelných nárokov, ktorý sa realizuje prevažne znižovaním súčiniteľov prestupu tepla ohraničujúcich konštrukciu, ale tiež znižovaním súčiniteľa infiltrácie (utesňujú sa okná aj dvere), čím sa obmedzuje cirkulácia vzduchu a vlhkosť sa v objektoch hromadí. Preto treba navrhnúť systém vetrania, ktorý dostatočne spĺňa hygienické požiadavky a jeho činnosť nezávisí od ľudského faktora. Z hľadiska vlhkosti sú tieto systémy vhodné do neobývaných suterénov ako doplnková metóda k niektorým priamym metódam.

Niektoré prípady z praxe


Použitie niektorej zo sanačných metód je podmienené dôvodom zvlhčovania, preto jej voľba záleží od diagnostiky poruchy, čiže od identifikovania choroby muriva. Prípady z praxe hovoria, že majiteľ sa rozhodol pre sanáciu zvlhnutého muriva metódou injektáže a napriek dodržania všetkých noriem mu múr vlhol opäť. Po odbornom posúdení sa zistilo, že to bola nevhodná metóda, nedostatočne účinná a musel opäť siahnuť do vrecka, keď chcel mať suché murivo. Potom použil sanačnú metódu podrezávania, čím dosiahol očakávaný efekt. Iný prípad z praxe hovorí o tom, že majiteľ chcel mať sanáciu čo najskôr hotovú, ponáhľal sa a zvlhnuté múry neboli dostatočne vysušené, navyše použil ako vrchnú omietku, lacnú akrylátovú (paronepriepustnú) a vlastne touto sanáciou veľa toho nevyriešil. Omietku musel opäť otĺcť a počkať, kým vyschne a použiť paropriepustnú silikátovú omietku, síce o niečo drahšiu, ale vhodnú. Okolo muriva sa zvykne pokladať dlažba, najmä z dôvodu, aby sme odrazili dažďovú vodu ďalej od obvodového múru. Lenže si zmyslíme, že by bolo vhodné, keby bola čo najširšia, aby sa nám lepšie kosil trávnik. No, a to môže priniesť problém s oprskávaním múru počas dažďov, následkom toho sa na múre môžu rozmnožiť riasy, ktoré si udržiavajú vlhkosť a na nich sa môže usadiť pleseň. Preto, ako sa hovorí, všetko treba robiť s mierou.

Rôznych neodborných prípadov sanácie by sa dalo vymenovať mnoho, ale ak túto prácu zveríte skutočným odborníkom, nie "rýchlokvasným fuškárom", potom ste peniaze nevydali nadarmo. A ak aj príde k nejakým nedostatkom, môžete to u nich reklamovať, pretože sú povinní chyby opraviť.

Povrchové úpravy pri sanácii

Doteraz sme sa zoznamovali s prvými fázami sanácie zvlhnutého muriva, diagnostikou a odstránením príčin. Ak sú vykonané potrebné úkony na zamedzenie vlhnutia muriva, treba ešte vykonať jeho povrchovú úpravu, ktorá musí byť vykonaná tiež precízne. Použitie špeciálnych povrchových úprav je súbežným opatrením väčšiny priamych sanačných metód. Ide najmä o aplikácie špeciálnych sanačných omietok s vysokou pórovitosťou a s obmedzenou kapilárnou nasiakavosťou (vnútorná hydrofobizácia).

Najsúhrnnejšie sa aplikácia týchto omietok popisuje v smernici WTA 2-2-91 Sanačné omietkové systémy. Účinnosť sanačnej metódy možno vhodným návrhom výrazne podporiť a, naopak, pri zanedbaní povrchových úprav nemusí sanačný zásah vôbec fungovať. Základným pravidlom povrchových úprav je, že difúzny odpor materiálov sa má smerom von z konštrukcie zmenšovať, to znamená, že cez omietku sa musí odparovať čo najväčšie množstvo vody.

Nemyslite si, že po sanácii budete mať murivo suché ako púšť, to je omyl, pretože v povetrí sa vždy nachádza vlhkosť a najmä za dažďa alebo pri hmlistom počasí sa jej množstvo zväčšuje. Aj za slnečného počasia je jej okolo nás tiež dosť. Napríklad, ak si v letnej horúčave do suchého pohára načapujete studené pivo, tak sa vám na jeho suchom povrchu vyzrážajú kvapky atmosférickej vlhkosti, čiže voda nachádzajúca sa v povetrí. Ak by táto vlhkosť nebola, už by sme tu neboli ani my, preto je dobré, že ju máme.

Každý pórovitý materiál, a tým je aj murivo, nasaje túto vlhkosť, ale na udržanie jeho kvality potrebuje len určité množstvo. Keďže každý chce, aby jeho dom vyzeral pekne, tak ho nechá omietnuť podľa svojich predstáv. Aj pri sanácii treba dať povrch muriva do pôvodného stavu alebo ho ešte prikrášliť. Na to nám slúžia sanačne omietky, ktoré musia byť schopné nadbytočnú vlhkosť z muriva prepúšťať.

Aké požiadavky by mali spĺňať sanačne omietky

Voda, ktorá preniká do muriva je nositeľom výkvetotvorných solí (roztoky síranov, dusičnanov, chloridov, uhličitanov), ktoré pochádzajú z podložia, ovzdušia, samotného murovacieho materiálu alebo z využívania objektu. Voda vynáša rozpustené soli na povrch muriva, čiže omietok, kde potom kryštalizujú a následne rozrušujú omietku aj murivo. Vysoká vlhkosť zároveň znižuje mrazuvzdornosť povrchových úprav a vrstiev muriva a znižuje účinnosť vykurovania, čo nám vyťahuje peniaze z vrecka.

Preto sanačné omietky by mali:
- minimalizovať kapilárnu nasiakavosť, aby sa vzlínajúca voda nedostávala do omietok,
- minimalizovať difúzny odpor omietky, to znamená maximalizovať odvod vodnej pary von z muriva,
- odolávať pôsobeniu expanzných síl vplyvom rekryštalizacie solí, to znamená mať vysoký obsah pórov pre možnosť ukladania solí v štruktúre omietky bez jej poškodzovania.

Po zohľadnení týchto požiadaviek omietku možno označiť ako sanačnú. Charakterizuje ju vysoký obsah pórov v štruktúre, ktorá je asi tri- až štyrikrát väčšia ako v klasickej vápennocementovej omietke, to znamená, že má vysokú paropriepustnosť a výrazne zníženú kapilárnu nasiakavosť.

Takéto faktory sanačného systému vytvárajú priaznivé podmienky na odvod vlhkosti. Soli, ktoré masívne poškodzujú bežné omietky, sa v sanačnej omietke postupne ukladajú v jej veľkom pórovom systéme. Obmedzený prestup kvapalnej vlhkosti a veľký priestor na ukladanie solí zaisťuje, že povrch omietky ostáva dlhodobo bez viditeľných prejavov vlhkostí a porúch. Správna sanačná omietka teda nie je tesniaca, ani nepriedušne uzatvorená omietka, ale omietka, ktorá takzvane dýcha plným priehrštím.

Dva spôsoby prípravy

Na sanácie sú najvhodnejšie omietky vyrábané podľa technickej smernice WTA 2-2-91, ktorá je dôležitou pevnou platformou pre všetkých účastníkov sanácie muriva. Tieto omietky sú síce drahšie, ale najlepšie spĺňajú kvalitatívne parametre.

Sanačné omietky možno pripraviť v zásade dvoma spôsobmi, z priemyselne vyrábanej suchej maltovej zmesi dodávanej vo vreciach alebo z malty pripravovanej bežným spôsobom priamo na stavbe pridaním modifikačnej prísady. Pri priemyselnej výrobe suchej zmesi je súčasťou plniva vysoko pórovité kamenivo s otvorenou pórovitosťou, ako je perlit alebo pemza. Tým je zvýšená konečná pórovitosť a kapacita omietky na ukladanie solí. Iba tento typ omietok vyhovuje požiadavkám smernice WTA.

Sanačné omietky vyrábané pomocou prísad na stavbe sa vyrábajú obyčajne z bežných spojív, plniva a prísady, ktorá sa pridáva do zmesi pri miešaní malty. Pri tejto technológii prípravy sanačnej omietky je zvýšená pravdepodobnosť ovplyvnenia výsledného produktu ľudským faktorom. Pri výrobe malty na stavbe je tiež problematické pridávať do zmesi pórovité kamenivo a malta iba z hutného kameniva nemôže dosiahnuť porovnateľnú pórovitosť s maltou, ktorá obsahuje pórovité kamenivo. Tieto omietky nespĺňajú požiadavky smernice WTA.

Ďalšia dôležitá požiadavka smernice WTA vyplýva z potreby rýchleho vytvrdnutia a získania dostatočnej pevnosti pri veľmi vysokej pórovitosti (> 40 % objemu). Smernica predpokladá, že spojivo sanačných omietok je rýdzo hydraulické (cement, hydraulické vápno). Malta pripravená s použitím vápna bez hydraulických prímesí nie je v zmysle smernice WTA sanačnou omietkou, i keď aj tu sa môže svojími vlastnosťami priblížiť či vyrovnať požadovaným parametrom.

Vlastnosti sanačných omietok podľa WTA

Omietkový systém podľa smernice WTA je založený na možnosti vytvárať súvrstvie omietok špecifických vlastností podľa aktuálneho stavu muriva. Na tieto účely smernica rozoznáva tri typy omietkových vrstiev:

- Prednástrek, ktorý má v systéme sanačných omietok zaistiť priľnavosť (adhéziu) k podkladu. Musí byť odolný proti pôsobeniu solí. Zvyčajne sa nanáša sieťovito, čiže nepokrýva celý povrch omietaného muriva. Ak je stupeň zakrytia prednástrekom menej ako 50 % celkovej omietanej plochy, nekladú sa na prednástrek žiadne špeciálne mechanicko-fyzikálne požiadavky.

- Jadrová omietka WTA slúži na vyrovnanie hrubých nerovností podkladu (vyrovnávacia omietka) alebo ako akumulačná vrstva na príjem solí pri mimoriadne vysokom zasolení podkladu - pórovitá jadrová omietka.

- Sanačná omietka WTA zaisťuje to najpodstatnejšie - finálny povrch ostane vizuálne suchý, bez výkvetov solí a porúch. Súčasne konštrukciu neuzavrie, ale umožní difúziu, čiže odvod vodných pár z konštrukcie. Tým nedôjde k zvyšovaniu osmotických tlakov a vytláčaniu vlhkosti vyššie, ako by to bolo v prípade uzatvorenia nepriedušnou vrstvou.

Pri malom stupni zasolenia muriva sa prednástrek odporúča s hrúbkou vrstvy do 5 mm a sanačnej omietky WTA s hrúbkou od 20 mm. Pri strednom až veľkom stupni zasolenia sa odporúča prednástrek takej istej hrúbky ako v prvom prípade a sanačná omietka WTA s hrúbkou 10 až 20 mm v dvoch vrstvách alebo po prednástreku aplikujeme jadrovú omietku WTA v hrúbke do 10 mm a sanačnú omietku WTA do 15 mm hrúbky. Najlepšie vám v tom poradia odborníci alebo informácie z technických listov jednotlivých výrokov, či poradenské materiály výrobcov sanačných omietok.

Len so samými omietkami to nebude "kóšer"


Treba si uvedomiť, že sanačné omietky nezaisťujú odstránenie vlhkosti z muriva, ale iba dlhodobo suchý a nepoškodený povrch omietok. Priedušná sanačná omietka vizuálne "skryje" vlhkosť, zabráni tvorbe výkvetov na povrchu omietky a umožní difundovanie (odparovanie) vlhkosti z muriva bez zjavných porúch na povrchu omietok, prípadne postupné vysychanie sanovaného muriva. V prípadoch, kde z určitých dôvodov nemožno vykonať obnovu izolácií, omietkový systém dlhodobo zaistí vizuálne suchý povrch omietky. Svojími difúznymi vlastnosťami nezvyšuje osmotický tlak v kapilárach muriva (na rozdiel od nepriedušných úprav, ako je keramický obklad alebo cementové malty), a tým nevyvoláva vzostup vlhkosti do väčšej výšky, ale, naopak, prispieva k vytvoreniu určitej vlhkostnej rovnováhy a stabilizácii muriva.

Ako sme v prvej časti uviedli, aplikáciám sanačných omietok musí prechádzať diagnostika a sanovanie porúch a až následne povrchová úprava muriva pomocou sanačných omietok, preto je tieto omietky vhodné použiť ako súčasť komplexného sanačného systému.

Sanačné omietky, najmä typu WTA, plnia na mnohých stavbách svoju funkciu s vysokou účinnosťou a spoľahlivosťou. Smernica WTA v jednom odseku konštatuje, že sanačný omietkový systém neodstráni vlhkosť z muriva, ale iba zaistí suchý povrch omietky, a to by sme mali mať na pamäti pri rozhodovaní, ako sanovať čiže ozdraviť náš zavlhnutý, chorý múr. Takže rozumné sanovanie - ako sa ľudovo povie -nám prinesie aj "šanovanie" našich ťažko zarobených koruniek alebo, žeby už eur?

Spracoval Jozef Hilbrycht
Snímky a kresby: AQUAPOL Slovensko, Sanak s. r. o. 

zdroj: Dom a Byt­­­

Páčil sa vám článok?

áno: 216     nie: 167

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk
Všetko o: Sanácia
firmy, články, foto

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby