preskočiť na hlavný obsah

Tehla je kus histórie

/up/images/featured/images/Tehla_je_kus_historie_0.png

Človek potreboval aj v tom najpriaznivejšom prostredí urobiť si pre svoju rodinu nejaký úkryt. Najprv to boli nejaké diery, jaskynné otvory. Potreboval sa chrániť nielen pred nepriazňou počasia, ale najmä pred dravou zverou a pred agresiou svojich susedov, kmeňov a podobne. Najvýraznejší vplyv na formu budovania príbytkov, ako už bolo spomenuté, nemalo len počasie, ale aj dostupnosť materiálov. Pri historických analýzach sa však málo prihliada práve na agresiu, a tým dochádza aj k skresleným pohľadom pri vyhodnocovaní historických danosti v tej-ktorej dobe.

Ustavičné omieľanie, že Slovania prišli do karpatskej kotliny z hôr až v piatom storočí, je skôr pôvodom germánskych mocenských štruktúr, nie ich pospolitého ľudu, vytvárať dojem na ich legálny nárok na toto územie. Niekoľko historikov zo slovanského prostredia sa však ohrádza proti takémuto tvrdeniu a ich hypotézy majú bližšie k historickej skutočnosti ako preferované tvrdenia. Všetky návraty do ďalekej histórie sú len hypotézami a nič viacej, ktoré môže spestriť nejaký nájdený artefakt.

Agresori odchádzajú a prichádzajú...

Ak sa v nejakých dokumentoch nachádzajú záznamy, že toto územie ovládli tie a tie kmene, to neznamená, že tu predtým nežili naši pokrvní predkovia, ktorí boli roľníkmi. Takéto tvrdenia podporujú aj slová Jozefa Ratzingera, Benedikta XVI, terajšieho pápeža, ktorí povedal, že agresori prichádzajú a odchádzajú, ale poctiví pracujúci roľníci zostávajú na svojej zemi a počas histórie svojho rodu prežili niekoľko agresií a agresorov.

O tom, že juh nášho územia začiatkom nášho letopočtu mocensky ovládali Rimania niet pochýb a niet pochýb ani o tom, že na toto územie priniesli svoju kultúru, s ktorou súvisí aj iná forma budovania svojich obydlí. V názoroch historikov na typy obydlí prevláda názor, že staré slovanské obydlia stavané na princípe zapustených kolov do zeme, na ktorých boli položené bočné väznice a v strede bola vrcholová väznica, môže mať historický základ. Ale takýto typ obydlí sa mohol postaviť v prostredí, kde bola dostatočná hĺbka zeminy, ale nie v kopcoch, kde zemina dosahovala hrúbky od 15 do 30 cm. Z toho je zrejmé, že v kopcovitom, horskom a lesnom teréne v dávnych časoch naši predkovia stavali skôr polozemnice, čiže všeobecne známe ako zemljanky a po určitom ustálení ich sídla, začali používať zrubové domy. Asi až do konca 17. storočia naši predkovia "pendlovali" po karpatskom oblúku a jeho podhoriach z dôvodu malého výnosu z poľnohospodárskej práce, a preto bol pre nich typ murovaného obydlia nevyhovujúci. Keďže drevený stavebný materiál časom podlieha hnilobe a spráchniveniu, preto po našich predkoch nie sú žiadne artefakty.

Takzvané fakty treba brať s rezervou

Kronikári sa vo svojich záznamoch o roľníkov nezaujímali. Ich zaujímali mocenské štruktúry a ich nároky na územia a najmä dane z nich. Prácu kronikárov financovali mocenské štruktúry, preto im museli byť poplatní. Napríklad mních Kristián, z rodu Přemyslovcov si povymýšľal postavy z ich rodu, ktoré vôbec neexistovali. Aj Habsburgovci sa dostali na rakúsky trón podvodom, vymysleli si také historické korene, aby mohli byť panovníkmi strednej Európy. Po smrti známeho kráľa Karola IV. im už nemal kto oponovať, že sa neprávom dostali na kráľovský trón. Čiže množstvo skreslených faktov v starých kronikách sa považuje za autentické fakty. Takže história prezentovaná na základe nejakých takzvaných historických dokumentov je pekné čítanie, ale dosť málo sa približuje vtedajšej realite, sleduje len upevňovanie moci a profitu z nej.

Istý franský kráľ povedal, že on pozná dva druhy Slovanov: alpských čiže horských a predalpských čiže podhorských, z čoho vyplýva, že naši pokrvní príbuzní sa vyhýbali takým typom území ako je step, napríklad maďarská pusta, východne od Dunaja. To tiež naznačuje, že pôvodné obydlia našich predkov neboli stavané z tehál, ale v horských oblastiach bolo dostatok kamenia na základy a ostatná konštrukcia bola drevená.

Prečo tak neskoro

Ešte treba pár slov povedať o tom, že naši predkovia boli úzko prepojení so životom v lesoch, na lesných poľanách, s pramenitou vodou a úkryt pred nájazdmi lúpežných kmeňov nachádzali práve v lesoch, kde boli neporaziteľní. Tento spôsob ochrany im vyčítali už byzantskí vládcovia a chceli s nimi bojovať len na širokých priestranstvách.

Naši predkovia žili najmä v horských a podhorských terénoch Slovenska a tí, ktorých kultúra bola rovinného typu tí zasa na juhozápade. Až po príchode takzvaných nemeckých kolonistov v 12. storočí postupne začali schádzať do dolín. Toto etnikum k nám prišlo na pozvanie uhorského kráľa, lebo naši predkovia neboli ochotní sa vzdať svojej pôvodnej kultúry, životu v lesoch, na holiach, podhorí a pri lesných bystrinách.

Ďalších aspektom vplyvu na stavbu obydlí našich predkov bola značne rozšírenosť dravej zveri na našom území, voči ktorej bolo treba vymyslieť nejakú ochranu a stavať príbytky tak, aby dravci nemali počas spánku žiadnu možnosť vniknúť do ich príbytku. Túto požiadavku neskoršie spĺňali zrubové domy - malé okná a mohutné dvere zvnútra zabezpečené závorou.

Pri posudzovaní historického vývoja obydlí našich predkov treba vychádzať so spomenutých vplyvov, z čoho plynie, že naši predkovia nestavali murované domy preto, že boli zaostalí, ale preto, že ich spôsob života si vyžadoval drevený typ obydlia. Murované domy sa začali vo väčšej miere presadzovať až začiatkom 20. storočia, po návrate našich dedov zo zárobkov v Amerike či západnej Európe.

Iné je používanie murovaných obydlí na dolniakoch - juhozápade, kde bolo málo dreva, a ak nejaké bolo, spotrebovalo sa na varenie a kúrenie. To je iná kapitola a navyše podľa typu obydlí, či už drevených alebo murovaných sa ľudia líšia aj mentalitou, horskí ľudia sú temperamentní, viac emotívni a priami, kým rovinné typy sú diplomatickejšie, menej priame a menej emotívne, čiže viac deformované civilizáciou, ale zato úspešnejšie, pretože boli vždy blízko obchodných ciest, ktoré mali výrazný vplyv na spôsob života.

Počiatky tehly

V tomto článku sa však chceme venovať stavebnému materiálu - tehla. V skratke sa pozrieť do jej histórie nielen vo svete, ale najmä u nás. Keďže tento stavebný prvok sa u nás začal používať, oproti ostatným regiónom, dosť neskoro, na úvod bolo potrebné uviesť pár myšlienok, prečo naši predkovia začali s tehlovými domami až tak neskoro.

História výroby tehál je prastará - niekoľko tisícročná. Už v štvrtom tisícročí pred Kristom sa do južnej Mezopotámii, vtedy Sumer (Šineár) prisťahoval z neznáma árijský národ Sumerov, ktorí už poznal písmo a paličkami ryl prvé znaky písma do mäkkej hliny vysušovanú na Slnku alebo pálenú v peciach. Teda tehla neslúžila len ako stavebný materiál, ale aj ako záznamník ľudskej potreby, tvorivosti, kultúry čiže významný prvok civilizácie. Zlomky týchto vzácnych pamiatok nám zachovali aspoň niečo z ľudskej histórie. S najväčšou pravdepodobnosťou boli prvé tehly vyrábané vysušovaním na Slnku a až neskoršie sa začali vypaľovať v peciach. Možno tehlu vysušenú na Slnku položili k ohňu, ktorá od jeho plameňa stvrdla a bola stabilnejšia ako pôvodná. Tehla ako stavebný prvok musela byť používaná ešte pred príchodom Sumerov do Mezopotámie.

Keď sa stavala biblická Babylonská veža, vtedy už ľudstvo malo bohaté skúsenosti s jej výrobou a používaním. V sumerskom meste Ur - na juhu dnešného Iraku - dodnes stojí vežovitý chrám tzv. zigurant - vysoký 40 metrov, ktorý podľa odborníkov bol predchodcom spomínanej veže, a tá dosahovala výšku úctyhodných 90 metrov. Na vtedajšie časy je to úctyhodné dielo.

V európskom priestore vo vzťahu k nášmu územiu boli šíriteľmi tohto stavebného materiálu Rimania. Keďže rímske stavebníctvo malo dostatok prírodných stavebných materiálov ako je tuf, travertín, vápenec, pieskovec a mramor, tehlu používali skôr na vykurovací systém. Ako spojovací materiál používali vápno, sadru alebo puzolánsku hlinu, čo bola zmes podobná dnešnému betónu.

Názov tehly pochádza od Rimanov. Paradoxom je, že názov tegula čiže tehla nepatril prvku zo steny čiže múru, ale časti strešnej krytiny, ktorá sa pokladala na strešné trámy, bola súčasťou jej spodnej časti a mala tvar roztiahnutého U. Tieto teguly sa ukladali vedľa seba a ich spoje sa prekladali korýtkami - imbrexami v tvare ležatého C. Tvar podobajúci sa klasickej tehle mala plochá štvorcová latera. Rimania ešte vyrábali tehlu tubus, ktorá mala tvar dutého hranolu a slúžila na teplovody. Tegula sa používala aj na ovlhčenie steny, bola to platňa s nožičkami, ktorá sa prikladala k stene. Tento názov sa spája s vlhkosťou, vodou.

Naši predkovia a nielen my, ale aj germánske národy prevzali od Rimanov názvy spojene s murovaním, ako múr - murus, tehla - tegula, malta - mortárius.

Aj omyl môže byť užitočný

S nesprávnym prevzatím názvu si netreba robiť problémy. Takýchto anomálií je viacero a nielen u nás. Aj Maďari tehle hovoria tégla, Poliaci cegla a Česi cihla. Toto skreslené pomenovanie môže mať aj pozitívne črty.

Táto anomália možno vznikla tak, že na drevené stavby sa začali používať ako krytina pálené škridly z hliny, ktoré sa skutočne volali tegule a až potom o niekoľko storočí neskoršie sa začala používať tehla na obvodové murivo. Tehla, to bol stavebný prvok z hliny vypálený v ohni alebo na ňom opečený.

Na obydlia starých Stredoeurópanov, ktorí bývali v drevených príbytkoch a mali asi nedostatok rákosia na pokrytie strechy, strešná krytiny - tegula bola riešením tohto problému. Táto krytina bola pevná a dobre držala na strešnej konštrukcii. Jej stabilitu zabezpečovali výstupky na spodnej časti.

Názov môže evokovať aj zaujímavé konštrukcie

Zaujímavé je zalistovať aj v názvosloví tehly v iných jazykoch, kde sa názov tehly približuje k nášmu pomenovaniu ako napríklad, tegla, cihla, cegla, ziegel (cigel) či tychla. Takéto pomenovanie sa vyskytuje nielen u Slovákov, ale aj u Maďarov tégla, u Čechov je to cihla, u Srbov a Chorvátov cigla (asi vplyvom dlhodobého kontaktu s Rakúsko-Uhorskom), aj Ukrajinci, Bielorusi i Poliaci majú ceglu i vzdialení Bulhari ju volajú tychla. Slovinci ju, naopak, volajú opeka a tento názov používajú aj Srbi i Chorváti a jej pomenovanie súvisí z jej spôsobom výroby, čiže sa opeká v ohni.

Baltské národy a Rusi majú pre tehlu iné názvy, ktoré sa na náš nepodobajú. Rusi tvrdia, že ho prevzali od Tatárov. Keďže sa Tatári v našich končinách asi nestretli s názvom tehla, pretože tu bola ešte len hŕstka nemeckých kolonistov, nemohli tento názov priniesť do východnej Európy. V ruskom priestore až do 20. storočia mestské príbytky boli drevené a na dedinách drevená architektúra prežíva až dodnes, čo malo vplyv na prevzatie názvu z inej kultúry.

Dnes Nemci tehlu volajú backstein, čo má príbuznosť s kameňom alebo kockou. Zaujímavosťou je, že aj vo švédčine tehla je tegel. V germánskych jazykoch sa názov tehly používa v spojitosti s výrazmi ako sú brik, mur, back samostatne alebo v spojení so slovíčkom stein, čiže kameň.

Názov tehla zasiahol príliš veľké územie, ktoré obývajú Slovania. Tu vzniká otázka: Prečo potom ostatné germánske komunity nemajú podobný názov ako Nemci a Rakúšania, s ktorými nažívame ako susedia už veky? Myslím si, že tento názov sme prevzali od nemeckých kolonistov, čo potvrdzuje aj ruské pomenovanie pre tehlu, ktoré ako bolo spomenuté, prevzali od Tatárov, to znamená, že na území, kde vtedy raboval tento turkoidný národ, sa nevyskytoval vo väčšej miere.

Zaujímavosťou je, že južní Slovania tehlu volajú opeka. To naznačuje, že pokiaľ boli ich predkovia ešte na území dnešného južného Slovenska a Panónie, to muselo byť už na začiatku nášho letopočtu. Totiž potrebovali sa stretnúť s Rimanmi a prežiť s nimi niekoľko storočí, aby si pre tehlu vytvorili svoj názov. Tento bol ovplyvnený charakteristikou jej výroby a neprevzali rímske pomenovanie. Časť ľudí z týchto slovanských kmeňov neodišla na juh, ale zostala tu na západnom Slovensku. To, že si títo naši predkovia neuchovali názov opeka svedčí aj o tom, že tento materiál niekoľko storočí nepoužívali a až s príchodom nemeckých kolonistov sa na tomto území začal používať názov tehla. Názov tehla asi vznikol v alpskom prostredí a nasvedčujú tomu aj sklony striech.

Až v čase tureckého vpádu sa zintenzívnila výroba tehál

Tehla nie je len stavebný materiál, ale aj kus ľudskej histórie, je nositeľom záznamov o našich predkov. Tak ako v dávnoveku slúžila na zápis údajov, aj následne do nej výrobcovia vtláčali rôzne znaky, či to bola značka výrobcu alebo vlastníka, letopočet a podobne. Keby sa nám tieto odkazy minulosti neboli zachovali, tak by sme v histórii ľudstva ešte viacej tápali ako dnes. Ako sa hovorí, kto nepozná svoju históriu, nemôže poznať ani seba, preto tehle máme byť za čo povďační.

Na našom území začiatkom nášho letopočtu začali Rimania stavať opevnenia, proti útokom koristníckych barbarských kmeňov. Do tehál si Rimania vtláčali názvy svojich légií, čestné vyznamenania rímskym cisárom a iné identifikačné značky. Tieto ich záznamy signalizujú ich čas a miesto pobytu na našom území. Najviac takýchto tehlových artefaktov sa u nás zachovalo práve v oblasti obchodných ciest ako bola Jantárová, ktorá prechádzala našim územím pri Bratislave, resp. Komárne a smerovala k Baltickému moru, kde sa vyskytoval jantár, ktorý mal aj názov elektrón.

Ako už bolo spomenuté naši predkovia o tehlové domy neprejavovali veľký záujem, až po odchode Tatárov a príchode nemeckých mestských kolonistov na naše územie sa začala používať tehla ako stavebný materiál. V tom čase v nemeckých krajov bola tehla veľmi populárna. Prvé tehlové stavby boli sakrálne, okolo ktorých sa budovali aj tehlové obranné múry. Kostol so svojím plotom sa vlastne stal dedinským opevnením.

Vraj najstaršia písomná zmienka o tehliarskej výrobe pochádza z roku 1437 a nachádza sa v daňovom registri mesta Bardejov. V roku 1400 predmestská osada Košíc sa volá Tehelná ves (Zichelsdorf). Tehliarska výroba v 15. storočí mala svoje zastúpenie aj v Bratislave na konci dnešnej Obchodnej ulice. Po bitke pri Moháči v roku 1526, kde zvíťazili Turci nad uhorským vojskom sa v mestách po celom našom území začala výraznejšie rozvíjať tehliarska výroba a tehly sa začali používať na opevňovanie miest. V trnavskom regióne sa v 16. storočí vyskytuje meno Cihlár, čo je znakom toho, že výroba tehál bola v tomto čase v plnom prúde. V Pezinku, kde je dodnes tehelňa, je písomná zmienka až o troch tehliarskych peciach už z roku 1614 a rok neskôr je táto činnosť zaznamenaná aj v kráľovskom privilégiu Mateja II. Dnes v mnohých mestách vidno zlomky opevnení, ktoré sú z pálenej tehly, poprekladané kameňom.

Možno ani neviete, že terajší veľkovýrobca tehál na Slovensku Wienerberger podnikal na našom území už na konci 19. storočia a založenie tehelne v Devínskej Novej Vsi sa datuje na rok 1870. Len počas vlády boľševika bolo u nás prerušené jeho podnikanie.

Predpisy a vypaľovanie


Tvary tehál sa ustavične menia a možno o pár rokov aj súčasne preferované rozmery budú históriou. V dávnej minulosti to boli ploché tvary ako majú dnešné dlažby. S rozvojom výroby tehál začali platiť aj nariadenia vrchnosti, panovníka. Výrobca musel získať povolenie a odvádzať daň.

V Uhorsku veľkosť imperiálnej tehly v 16. storočí bola veľkosť jednej stopy, tzn. 30 - 31 cm a hrúbku 7 až 8 cm. Za cisára Leopolda koncom 19. storočia boli schválené rozmery tehál na 30 x 14 x 6,5 cm, ale keďže nevyhovovali pevnostným múrom, rozmery sa zmenili na 31 x 15,5 x 8 cm, boli to tzv. talianske miery. Tehliarsky patent z roku 1715 predpisoval rozmery 29 x 14 x 7 cm, neskoršie sa hrúbka zo 7 cm upravila na 6,5 a tieto rozmery sa v Rakúsko-Uhorskej monarchii udržali až do konca prvej svetovej vojny, čo zodpovedá tvaru klasických tehál, kde pomer hrán je: 4 : 2 : 1. U nás sa táto rakúsko-uhorská miera používala vo veľkej miere až do 60. rokoch 20. storočia.

Tehly sa vypaľovali v peciach, ktoré mali zvyčajne klenuté otvory a pec mala rozmery 5 x 4 m. Ručná remeselnícka výroba mala svoje pravidlá a tradície. Tieto pece boli murované z tehál. Pamätám si však na domácu výrobu tehál z roku 1953. V dedine sme boli poslední, ktorí vyrábali tehly ručne a túto výrobu v skratke priblížim. Už o rok neskoršie bol v dedine tehliarsky stroj poháňaný dieselovým motorom, z ktorého vychádzal hlinený hranol, a ten sa drôtmi rozrezal na tehly.

Ručná výroba tehál

Na výrobu si ešte i dnes spomínam ako na môj najstarší zážitok a všetko som si overil u mojich starších súrodencov, ktorí sa na ručnej výrobe zúčastnili osobne. Hovorili, že najťažšie bolo natieranie tehál a umývanie kráv od blata v noci v potoku, po hodinách strávených doobeda v škole, poobede na poli a na večer pri výrobe tehlovej zmesi. Ako to vlastne bolo - tých 8 rokov po druhej svetovej vojne. Bola veľká bieda a každý sa snažil pomôcť si ako vedel. Peniaze boli sotva na prežitie a nieto ešte na zakúpenie tehál na stavbu rodinného domu.

Na dvore sa vykopala okrúhla jama, ktorej dno bolo vydoskované a do nej sa navážala ílovitá hlina. Hlina so poliala vodou a po tejto zmesi boli vodené kravy, aby ju rozmiešali. Táto činnosť sa robila v podvečer po príchode z poľa. Potom, už za noci, deti išli do potoka umyť kravičky. Na druhý deň sa veľkými motykami táto zmes prehadzovala až bola mazľavá. Formy alebo matrice sa vysypali pilinami alebo ovsenými plevami a do nich sa značnou silou hodil taký kus tohto blata, aby vyplnil celú formu. Zmes vo forme sa trochu potlačila a uhladila. Potom sa surové tehly vysušovali na Slnku, a keď bolo intenzívne teplo, museli sa pomazať blatovou polevou. Či bol sviatok, či bol piatok táto činnosť sa musela vykonať. Tehly nesmeli ani zmoknúť od dažďa. Na noc sa museli poukladať do takzvaných koňov, na police pod striešku, aby sa im nič zlého neprihodilo. Takáto domáca výroba tehál na jeden rodinný dom trvala niekedy aj viac ako rok. Cez zimu sa lámal kameň na základy a tzv. vyštetovanie pivničnej podlahy.

Domáca pec na vypaľovanie tehál mala zaužívané rozmery, ale vonkajšie steny boli zo žrďoviny, ktorú od ohňa chránila hlina. Takže medzi uloženými tehlami a žrďovinou bola natlačená hlina, ktorá sa po vypálení mohla použiť na antuku. Medzi ohniskami bola tiež doslova natlčená hlina a v peci, aby sa pod veľkou hmotnosťou nedeformovali tehly boli železné profily, ktoré boli zapustené v bočných stenách drevenej konštrukcie. Vrch pece, v ktorej boli precízne uložené vysušené tehly sa zakryl hlinou a mohlo začať vypaľovanie. V peci sa kúrilo nonstop celý týždeň a nebolo možné, aby plameň nemal dostatočnú intenzitu. To sa asi nikomu neprihodilo, lebo celoročná práca by vyšla nazmar.

Výstavba rodinného domu ani v dnešných časoch nie je "med lízať". Ak si uvedomíme, že ho budeme 20 alebo 30 rokov splácať je tiež vyčerpávajúce a odvážne. Mnohým víria v hlave myšlienky, čo ak sa my niečo prihodí alebo ochoriem, kto bude splácať hypotéku?

V nedávnej minulosti bolo takmer celé naše územie zastavané drevenicami, dnes sú nahradené murovanými stavbami. Zmenou typu obydlí sa zvyčajne mení aj kultúra, zvyky. Záverom sa však natíska otázka: Je táto zmena k lepšiemu alebo k horšiemu?

Tehla má výborné akumulačné vlastnosti. Z protipožiarneho hľadiska sú murované domy bezpečnejšie, majú pestrejšiu paletu farebnosti ako drevenice, i keď napríklad Severania dodnes bývajú a stavajú drevené domy a pestrosť ich farebnosti je veľká. Dnes už nie sú u nás zaznamenané také katastrofálne požiare celých dedín ako sa vyskytovali ešte v nedávnej minulosti. Ak vznikol požiar v jednej drevenici zvyčajne postihol jej celú časť alebo celú dedinu, podľa hustoty zastavanosti.

(jh)
Snímky: Wienerberger a archív redakcie

zdroj: Dom a Byt

Páčil sa vám článok?

áno: 177     nie: 164

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby