preskočiť na hlavný obsah

Strechy takmer v rovine

/up/images/featured/images/strechy_0.jpg

Plochá strecha je konštrukcia nad posledným podlažím objektu. Skladá sa z nosnej časti, ktorá prenáša zaťaženie od strešného plášťa, vody, snehu, vetra atď., a zo samotného strešného plášťa, ktorý chráni objekt pred vonkajšími poveternostnými vplyvmi a zabezpečuje požadovaný stav vnútorného prostredia. V norme STN 73 1901 je plochá strecha špecifikovaná ako strecha so sklonom vonkajšieho povrchu krytiny menším ako10°.

Ploché strechy nie sú výdobytkom dnešnej doby a nie sú ani vynálezom povojnovej doby ,,preplnenej’’ industrializáciou. Ich vznik a genéza siaha do oveľa dávnejších dôb a ich história je oveľa staršia, než sa mnohokrát predpokladá.

Problematika návrhu a realizácie

Návrh či realizácia tejto konštrukcie je veľmi náročná. Vyžaduje si nielen veľké teoretické znalosti (z fyziky, mechaniky a chémie, o vplyvoch prostredia a vlastnostiach materiálov), ale aj veľkú dávku ,,citu’’ a značné skúsenosti. Žiaľ, vo väčšine prípadov možno len konštatovať, že už v projektovej príprave plochých striech sa stávajú chyby a často dosť zásadného charakteru. Navyše aj normatívne predpisy pre návrh plochých striech sú nedostatočné a nezohľadňujú súčasnú materiálovú a technologickú základňu.

Samotné projekty sa však v drvivej väčšine prípadov nedodržujú, a tak skutočný stav plochých striech nezodpovedá projektovým návrhom. Pri realizácii plochých striech sa často ešte aj neopodstatnene šetrí, čo väčšinou ide na úkor kvality. Čo je však ešte horšie, v praxi sa nezriedka môžeme stretnúť s nedodržaním základných technologických predpisov a podmienok montáže strešného plášťa.

Konštrukcie plochých striech, ak sú navrhnuté a aj realizované kvalitne, vykazujú potrebnú spoľahlivosť a môžu mimoriadne vhodne dopĺňať výtvarno-architektonický zámer architekta pre daný objekt. V mnohých konkrétnych prípadoch práve tieto konštrukcie poskytujú veľmi vhodný priestor na relaxáciu a pre odpočinok užívateľov, alebo slúžia ako plochy pre parkoviská či terasy. V prípade vegetačných plochých striech možno povedať, že napomáhajú včleneniu budov do určitého konkrétneho prostredia. Pri vhodnej kombinácii takýchto striech s fasádami objektov a urbanistickým riešením danej lokality vytvárajú pocit jednoty prírody a životného prostredia vytvoreného človekom.

Druhy plochých striech


Ploché strechy rozlišujeme podľa zostavy strešného plášťa ako jednoplášťové (nevetrané s tepelnou izoláciou alebo bez tepelnej izolácie) alebo dvojplášťové (vetrané, nevetrané) či viacplášťové strechy.

Podľa spôsobu využitia môžu byť účelové, t. j. pochôdzne (dlažba, zeleň, parkovanie, atď.) alebo nepochôdzne.

Podľa spôsobu odvodnenia existujú spádované strechy (dovnútra alebo von) alebo bezspádové. Ani tvar strechy nemusí byť vždy rovný – medzi ploché strechy okrem rovinných zaraďujeme aj mierne zakrivené.

Technológia výroby rozoznáva monolitické strechy alebo montované. Podľa plošnej hmotnosti môžu byť ťažké (hmotnosť väčšia ako 100 kg/m2) alebo ľahké (menej ako 100 kg/m2).

Na území Slovenska je použitá pomerne veľká škála rôznych skladieb strešných plášťov plochých striech a takmer všetky typy konštrukcií. Táto rôznorodosť vyplýva vo veľkej miere aj z množstva rôznych materiálov, používaných v skladbách strešných plášťov, a konštrukčne-materiálového vývoja plochých striech. A práve tento vývoj prešiel v posledných desaťročiach veľkými zmenami. V oblasti materiálov na zhotovenie povlakových krytín došlo k úplne novým poznatkom vo výrobe a aj následnom zabudovaní do konštrukcie.

Jednoplášťová konštrukcia

Jednoplášťová plochá strecha môže byť bez tepelnej izolácie, s tepelnou izoláciou, bez parozábrany alebo s parozábranou. Najjednoduchšia, t. j. bez tepelnej izolácie sa používa nad otvorenými priestormi, prípadne nad priestormi bez nárokov na vykurovanie. Základnými vrstvami tohto typu strechy sú nosná konštrukcia a hydroizolačná vrstva. Ako doplnkové môžu slúžiť spádová, dilatačná, separačná, ochranná alebo stabilizačná vrstva. Nosnú vrstvu strešného plášťa môžu tvoriť montované železobetónové konštrukcie, monolitický železobetón alebo oceľové nosníky. Hydroizolačná vrstva (krytina) môže byť z asfaltovaných pásov alebo fólií (napr. PVC, EPDM, atď.).

Ak je povlaková krytina z asfaltovaných pásov, môže sa navrhnúť ako dvojvrstvová alebo jednovrstvová. Obidva systémy však majú svoje osobité spôsoby kotvenia. Pri dvojvrstvovej je horný pás k spodnému natavený na celej ploche a spodný pás je k podkladu prilepený bodovo či v pruhoch alebo voľne položený či mechanicky kotvený. V prípade voľného položenia musí byť povlaková krytina zaťažená stabilizačnou vrstvou. Pri použití jednej vrstvy asfaltovaného pásu ide o  jednovrstvový systém.

Jednoplášťové ploché strechy bez parozábrany sa obvykle používajú vtedy, ak teplota v podstrešnom priestore je do 20 °C a relatívna vlhkosť je nižšia ako 50 %. Avšak udržať kondenzáciu v strešnom plášti v medziach daných normou STN 73 0540 je pre takto definovaný priestor prakticky nemožné, a preto sa takéto strechy v dnešnej dobe už nepoužívajú.

Jednoplášťové ploché strechy s parozábranou dosahujú priaznivejší vlhkostný stav. Základným princípom tohto typu strechy je umiestnenie tepelnoizolačnej vrstvy pod hydroizolačnú vrstvu – krytinu a nad parozábranu. Pod parozábranou a na nosnej konštrukcii je vytvorená spádová vrstva vtedy, ak sa spád na streche nevytvára z tepelnej izolácie.

Parozábrana znižuje parciálny tlak vodných pár a obmedzuje podmienky kondenzácie v skladbe strešného plášťa. Umiestňuje sa preto čo najbližšie k vnútornému povrchu skladby pod tepelnú izoláciu a nepriepustne sa napojuje na všetky prestupujúce a ukončujúce konštrukcie.

Parozábranu nikdy neumiestňujeme pod monolitickú spádovú vrstvu, pretože by zabraňovala prirodzenému vysýchaniu tejto vrstvy. Na monolitických betónových podkladoch sa parozábrana ukladá s dilatáciou. Nesmie byť lepená plošne, ale len v bodoch alebo pruhoch, no môže byť aj voľne položená. Počas realizácie plní funkciu pomocnej hydroizolačnej vrstvy, a preto musí byť napojená na prírubu strešného vtoku. Horný diel vtoku má byť uložený na spodný s tesniacim krúžkom, ktorý zabráni prenikaniu vlhkosti z kanalizačného potrubia do strešného plášťa. V prípade upchatia potrubia zabráni aj prenikaniu dažďovej vody do strešného plášťa.

Spádovú vrstvu navrhujeme vtedy, ak nie je vytvorený spád nosnou konštrukciou alebo tepelnou izoláciou. Spádová vrstva by mala byť z takého materiálu, ktorý prispeje aj tepelnoizolačnej schopnosti strechy. Navrhuje sa hlavne z ľahkých monolitických betónov. V minulosti sa na tento účel používali rôzne sypané materiály, ale dnes už nie.

Dvojplášťová plochá strecha

Oddeľuje vonkajšie prostredie od interiéru dvoma strešnými plášťami, medzi ktorými je vzduchová vrstva, a to vetraná alebo nevetraná.

Vetraná dvojplášťová plochá strecha je založená na princípe prirodzenej, prípadne i nútenej cirkulácie vzduchu, ktorá vzniká vplyvom teplotných rozdielov a intenzity vetra. Prúdiaci vzduch musí včas a spoľahlivo odviesť vodnú paru, ktorá do vrstvy prenikne z interiéru, a to skôr než nastane kondenzácia. Prúdiaci vzduch prechádza cez vhodne umiestnené privádzacie otvory.

Nevetraná plochá strecha je v podstate obdoba jednoplášťovej plochej strechy, pretože vzduchová vrstva má charakter tepelnej izolácie. Z hľadiska kondenzácie vodných pár je však riskantná. V prípade dvojplášťovej nevetranej plochej strechy s tepelnou izoláciou musí byť tepelnoizolačná vrstva nad vzduchovou vrstvou.

Vetrané strechy

Plochú vetranú strechu tvorí horný plášť, vetraná vzduchová vrstva a dolný plášť. Horný plášť má hydroizolačnú funkciu a dolný tepelnoizolačnú. Horný musí byť vždy realizovaný v sklone (minimálne 5°), a to nielen preto, že je na ňom hydroizolácia (povlaková krytina), ale aj preto, lebo sklon spodného povrchu výrazne podporuje vetranie vzduchovej vrstvy (z tohto hľadiska sú výhodné pultové alebo sedlové strechy).

Pohyb vzduchu vo vzduchovej vrstve závisí aj od tlaku vetra. Nosnú konštrukciu horného plášťa tvorí obvykle drevené debnenie, pórobetónové, keramické alebo železobetónové panely. Tepelný odpor zvyčajne neizolovaného horného plášťa má mať minimálnu hodnotu 0,2 m2K/W. Takto sa zvýši teplota spodného povrchu horného plášťa a získa sa väčšia rezerva v teplote nad hranicou rosného bodu vo vetranej vrstve.

Vetraná vzduchová vrstva je obvykle neprielezná (môže byť aj prielezná). Jej hrúbka sa navrhuje čo najväčšia. Minimálna hrúbka nad tepelnou izoláciou podľa STN 73 1901 by mala byť 100 mm . Ak sa však uvažuje aj s odvetraním technologickej vody a vody zabudovanej do konštrukcie pri realizácii strechy, potom by hrúbka mala byť minimálne 250 mm . Ak dĺžka vzduchovej medzery presahuje 10 m , jej veľkosť sa zväčšuje o 10 % na každý ďalší meter dĺžky. Tieto minimálne hodnoty platia do sklonu 5°.

Dôležitú úlohu zohrávajú aj správne nadimenzované a dobre konštrukčne vyhotovené privádzacie a odvádzacie otvory. Vetraná vrstva má byť vždy priebežná bez zbytočných zábran, aby umožňovala bezproblémové prúdenie vzduchu medzi privádzacími a odvádzacími otvormi. Plochy privádzacích otvorov sa navrhujú v rozmedzí 1/100 až 1/400 plochy strechy v závislosti od sklonu vzduchovej vrstvy. Plocha odvádzacích otvorov sa oproti privádzacím spravidla zväčšuje najmenej o 10 %. Pri strechách nad priestormi s vyššou teplotou a vysokou relatívnou vlhkosťou vnútorného vzduchu sa často výška vetracích otvorov rovná hrúbke vzduchovej vrstvy. Zároveň sa používajú parotesné zábrany.

Správne navrhnutá a dobre vetraná vzduchová vrstva funguje tak, že vlhkosť ktorá sa do nej dostáva difúziou z interiéru, rovnako ako vlhkosť z izolačných materiálov a tá, ktorá prúdi privádzacími otvormi zvonku, sa odvádza do vonkajšieho prostredia vzduchom prúdiacim vo vzduchovej medzere smerom od privádzacích otvorov k odvádzacím. Toto prúdenie je zabezpečené rozdielnou hustotou privádzaného vzduchu a postupne sa ohrievajúceho vzduchu vo vzduchovej medzere. Takto vyvolané prúdenie je tým väčšie, čím väčší je sklon horného plášťa.

Pri zlom nadimenzovaní, nevhodne umiestnených vetracích otvoroch alebo malej výške vzduchovej medzery dochádza v zimnom období k postupnému ohrievaniu vzduchu vo vetranej medzere. Prebytočná vlhkosť vzápätí kondenzuje na spodnom povrchu horného plášťa, pretože dochádza k známemu javu. Povrchová teplota horného plášťa je pod teplotou rosného bodu, a tak na jeho povrchu začne kondenzovať vodná para. Po ohriatí strechy slnkom začne voda premáčať tepelnú izoláciu.

Dolný plášť s izoláciou

Dolný plášť býva spravidla vodorovný. Tvorí ho nosná konštrukcia, na ktorej je uložená tepelná izolácia. Podstatnou podmienkou správnej funkcie vetranej dvojplášťovej plochej strechy je vzduchotesnosť dolného plášťa. Túto podmienku plnia železobetónové alebo keramické konštrukcie, ako nevhodné sa javia drevené alebo oceľové konštrukcie, kde je väčšinou zavedenie tesnej parozábrany s tepelnou izoláciou problematické.

Ako tepelnú izoláciu je najlepšie použiť minerálnu vlnu. Tepelnú izoláciu treba navrhovať väčšej hrúbky a dvojvrstvovú, čím sa minimalizuje vznik tepelných mostov.
Keďže vplyvom prevzdušnenia vrchných vrstiev tepelnej izolácie prúdiacim chladným vzduchom dochádza k znižovaniu jej tepelnoizolačných účinkov, odporúča sa zvýšiť tepelný odpor izolácie spodného plášťa o 10 - 20 %.

Prevádzková plochá strecha

Účelová plochá strecha je konštrukcia, ktorá je určená na trvalé využívanie (napr. na rekreačné, športové, parkovacie účely, pestovanie rastlín, atď.). Jej nosná konštrukcia, skladba vrstiev strešného plášťa a úprava doplňujúceho súvrstvia musia zodpovedať predpokladanému druhu prevádzky.

Účelové ploché strechy delíme podľa druhu využitia na terasy (dlažba ukladaná na mokro, alebo na sucho), vegetačné strechy (rastliny intenzívnej alebo extenzívnej vegetácie), parkoviská áut (z liatych vrstiev, z tvarovaných výrobkov), určené na športovanie (povrch z liatych vrstiev alebo z tvarovaných výrobkov), technické zariadenie (klimatizácia, vzduchotechnika, kolektory), kombinované.

Podľa zostavy strešného plášťa poznáme účelové strechy jednoplášťové (klasické alebo s opačným poradím vrstiev, atď.), dvojplášťové (klasické, klíma, atď.) alebo viacplášťové. Podľa priestoru pod strechou môžu byť strechy nad vykurovaným alebo nevykurovaným priestorom.

Pri návrhu skladby účelových plochých striech by sa mali dodržiavať nasledujúce zásady:
- účinnou časťou účelových plochých striech z hľadiska tepelnej ochrany priestoru pod strechou je len strešný plášť pod nášľapnou vrstvou a nosná strešná konštrukcia,
- tepelnotechnické požiadavky strešnej konštrukcie sa stanovujú príslušnou normou,
- tepelnoakumulačná vrstva sa musí urobiť z nenasiakavého materiálu (vhodné je použiť viacvrstvovú skladbu s vystriedanými vertikálnymi stykmi),
- tepelnoizolačná vrstva musí mať dostatočnú pevnosť v tlaku,
- skladba strechy musí byť navrhnutá takým spôsobom, aby sa v nej netvorili kondenzáty ani pri veľkom teplotnom spáde,
- skladba strešného plášťa pri jednoplášťových strechách musí obsahovať dva rozdielne hydroizolačné systémy (povlakovú krytinu a parozábranu),
- skladba plochej strechy s opačným poradím vrstiev obsahuje len jeden hydroizolačný systém (povlakovú krytinu),
- každý hydroizolačný systém musí byť samostatne odvodnený,
- optimálny spád hydroizolačného systému k dažďovým vpustom je 2° až 2,5°,
- medzi hydroizolačným systémom (povlaková krytina, parozábrana) a podkladom treba uvažovať s dilatačnou vrstvou,
- pre hlavný hydroizolačný systém (povlakovú krytinu) sa odporúča použiť materiál odolný proti prerastaniu koreňov aj pri terasách, a to nielen vegetačných,
- hydroizolačné asfaltové pásy s nasiakavými vrstvami sa vôbec nemôžu používať,
- konštrukcia účelovej strechy musí umožňovať kontrolu vodotesnosti hlavného hydroizolačného systému (povlakovej krytiny),
- musí sa zamedziť pevnému spojeniu ochrannej a separačnej vrstvy s hydroizolačnou vrstvou,
- odvodňovacie zariadenie je potrebné tak ako pri plochých strechách bez ďalšieho využívania,
- priemery strešných vpustov sú pre odvod vody z účelovej plochej strechy rovnaké ako pri ostatných plochých strechách bez špeciálnych povrchových úprav,
- bezprostredne po ukončení prác na strešnom plášti treba uložiť ochrannú vrstvu,
- všetky detaily sa majú navrhnúť tak, aby boli prístupné a aby umožňovali ľahkú údržbu.

Plochá strecha ako terasa

Pri účelových plochých strechách – terasách patrí medzi najrozšírenejšie povrchové úpravy ukladanie dlažby do maltového lôžka. Pri tomto spôsobe, ktorému hovoríme
,na mokro”, musíme zabezpečiť dilatáciu betónovej mazaniny a odvodnenie hydroizolačného systému. Dilatácia dlažby s betónovou mazaninou musí byť menšia alebo sa rovnať maximálne 1 500 mm .

Od ukončenia strechy alebo stenovej nadmurovky má byť prvá dilatačná škára približne 250 mm . Betónová mazanina je od hydroizolačného systému (povlakovej krytiny) oddelená dilatačnou vrstvou. Ako dlažba sa najčastejšie používa mrazuvzdorná keramická dlažba.

Ďalšia možnosť ukladania dlažby je na terče alebo do kamennej drte. Takejto technológii hovoríme ukladanie ,,na sucho”.

Dlažba na podložkách alebo do kamennej drte patrí u nás medzi málo používané. Dlažobné platne minimálnych rozmerov 400 x 400 mm hr.50 mm s maximálnou šírkou škár 5 mm sa ukladajú na plastické podložky alebo do kamennej drte. Finálna úprava terás vo forme liatych vrstiev sa v súčasnosti viac-menej nerealizuje.

Vegetačná strecha

Vegetačná účelová prevádzková plochá strecha esteticky dotvára objekty a slúži aj na aktívne využívanie. Hlavný hydroizolačný systém (povlaková krytina) vegetačnej plochej strechy musí byť odolný proti prerastaniu koreňov. Ak nemá túto vlastnosť, musí byť chránená samostatnou vrstvou s touto funkciou. Skladba účelovej plochej strechy musí odzrkadľovať druh rastlín, ktoré budú na streche umiestnené.

Rozlišujeme extenzívnu a intenzívnu zeleň. Pri tejto konštrukcii strechy sa musí zamedziť pevnému spojeniu mechanickej ochrany s hydroizolačnou vrstvou. Systém odvodnenia musí rešpektovať prítok vody z obvodovej steny nadstrešných podlaží. Odvod vody je najlepšie realizovať drenážnymi kanálmi. Z hľadiska požiarnej ochrany sa odporúča deliť vegetačnú strechu každých 40 m protipožiarnou stenou (výšky min. 300 mm nad úrovňou zemného substrátu) alebo jeden meter širokým pásom štrku (dlažby). Okolo strešných svetlíkov a okrajov vyššej zástavby s okennými otvormi sa odporúča vytvárať pás zo štrku alebo dlažby široký min. 500 mm .

Na účelovej vegetačnej streche musí byť zavlažovacie zariadenie. Výhodné je zavlažovanie umelým dažďom alebo podpovrchové. Na takýchto strechách je veľmi efektívne intímne večerné osvetlenie, preto nesmieme zabudnúť ani na prívod elektrickej energie. Tiaž vegetačného súvrstvia pri extenzívnej vegetácii v suchom stave sa pohybuje od 60 do 150 kg/m2, kým v mokrom stave 150 do 200 kg/m2. Tiaž vegetačného súvrstvia pri intenzívnej vegetácii v suchom stave sa pohybuje od 150 do 1 400 kg/m2 a v mokrom stave od 200 do 1 500 kg/m2.

Zaťaženie od vegetačnej úpravy sa musí udávať pri plnom nasýtení vodou. Pri extenzívnej vegetačnej úprave môžeme vychádzať z toho, že na celej ploche sa bude nachádzať pravidelná hrúbka substrátu, pri intenzívnej je to spravidla odlišné a neuvažuje sa s vytvorením rovnomernej hrúbky vrstvy substrátu po celej ploche strechy.

prof. Ing. Jozef OLÁH, PhD. , Ing. Michal ŠIDA, Ing. Stanislav ŠUTLIAK, Stavebná fakulta STU, Bratislava  

zdroj: Stavajte a bývajte s nami

Páčil sa vám článok?

áno: 176     nie: 119

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby