preskočiť na hlavný obsah

Sedliacky dom – myjavské kopanice

/up/images/featured/images/0-myjavskekopanice.jpg

Rýchly čas dobehol aj na myjavské kopanice. Nové, v dnešnom štandarde stavané domy tam vyrastajú ako kdekoľvek inde v okolitých mestečkách, po dedinách či na kopaniciach. Len keby sa stavalo tak krásne, ako krásna je tu krajina a príroda...

V architektúre rodinných domov tu len ťažko nájsť niečo pozoruhodné, ba aj staré tradičné  kopaničiarske domy, ktoré boli pre tento kraj typické, už  vidno len zriedka. Doslúžili. Bývať v nich chce iba málokto, opustené chátrajú, ich hlinené múry sa rozpadávajú a typická stavebná minulosť kopaníc nenávratne mizne z ich obrazu. Čo-to zachránili noví vlastníci z miest – chalupári, čo cítia ich nenahraditeľnú pôvodnosť, stavebno-historickú hodnotu a malebnú krásu, ktorá mestským ľuďom ešte prináša pocit romantiky „starého dobrého vidieka“, ktorý je už poväčšine aj tak len ilúziou...

Ľudia, ktorí ešte zostali, majú tu korene i prácu a chcú aj kvalitne bývať. Tak sa stavajú domy nové, rekonštruujú staré alebo sa celkom prestavujú na novotvary, ktoré neodvolateľne zmenia pôvodnú podobu domu, ba celého miesta.

Druhou cestou sa vydali mladí manželia so synom. Na rozľahlom pozemku, kde stojí dnes už dokončený, zrak priťahujúci dom s kamennými rohmi, ktoré budia pozornosť, lebo také sa v týchto končinách nikdy nestavali. Okolo domu  je dosť  miesta na úpravu dvora a záhrady, ktorá pomaly dostáva podobu, akú si domáci predstavujú.

Na hospodárskom dvore, ktorého časť slúži aj dnes aktivitám, aké už s pôvodným dedinským, poľnohospodárskym spôsobom hospodárenia dávnejšie nemajú nič spoločné, stáli dva staré domy. Jeden dlhší, orientovaný priečelím do cesty, prechádzajúcej dedinou. Druhý, menší,  stál pri zadnom čele domu, tak, že spolu vytvárali v pôdoryse tvar „L“ s dvoma vnútornými nádvoriami.

Dva jednoduché sedliacke domy, hlava a ruky domáceho, vycvičené nástrojarčinou na presnosť a zručnosť, sa časom preorientovali na drevo. Dokážu z neho  vyrobiť akéhokoľvek okno, dvere, kus nábytku, ba z poriska stvoriť zasa strom...

Vlastný projekt im slúžil skôr ako orientácia. Pri stavbe postupovali, ako domáci hovorí, „krok za krokom“. K pôvodnému domu pridávali jeden obytný priestor za druhým. Každý krok si vopred dobre premysleli a potom ho zrealizovali.

Prvou fázou prestavby bolo vybúranie múru druhého domu, z ktorého zostal len plytký segmentový oblúk, ktorý v súčasnom interiéri opticky oddeľuje i spája „prvú“ jedáleň (teraz pracovňu) s dnešnou obytnou halou. Tú  pristavili na mieste bývalého trávnika vo vnútri „elka“ dvoch budov.

Priestranná hala by sa dala nazvať aj „modrý salón“ – pre tmavú modrú farbu sedacej  súpravy a modro ladený vzor koberca pod ňou. Je zaujímavá svojím šikmým dreveným trámovým stropom, vyplneným jednoduchými kazetami, znižujúcimi sa k veľkým, takmer štvorcovým, a teda skôr mestským oknám. Tmavý kazetový strop s rukopisom domáceho, ktorý ho zhotovil, akoby spojil pod jednou strechou ducha mesta a dediny – cítiť v ňom ozvenu „panského“ sídla a obyčajnej dedinskej chalupy...

Podlaha haly, vyložená hnedou keramikou, je od ostatných častí domu nižšia o dva schodové stupne, čím domáci vyrovnali terénnu nerovnosť. Interiér zároveň obohatili o nový tvarový prvok.

Šikmosť stropu, teda aj strechy, je však celkom prozaická. Hrady stropu položili na múr starého domu tak, aby sa čo najviac priblížili k šikmine strechy pôvodného domu, na ktorý je hala napojená. Medzi kazetovým stropom a strešnou krytinou je dutý priestor a izolácia.

Pôvodný dom mal tri miestnosti radené za sebou, medzi druhou a treťou izbou bola úzka chodba, ktorá zostala a z ktorej sa vojde do tretej miestnosti, domácimi nazývanej  „salón“. Je to viac-menej malé súkromie domácej pani, oddychová miestnosť.

Rodina však potrebovala novú kúpeľňu, ktorá v starom dome chýbala. Pristavali ju za „salón“, zachovajúc  radenie miestností „za sebou“ ako overenú dispozíciu starých sedliackych domov. Vyplnili tak druhý voľný priestor medzi pôvodnými stavbami. Domáci sa pri jej stavbe, aj keď len vzdialene, pohrával s predstavou „parádnej mestskej“ kúpeľne – preto dva stĺpy, nesúce segmentový oblúk, ktorý vymedzuje priestor vane. Potvrdzuje to i nika v stene s keramickými ozdobami. Kúpeľňa však stále čaká na svoju definitívnu podobu. Vchod do nej je z haly.

Ďalším krokom prestavby bolo postaviť novú kuchyňu. V menšom, pôvodnom dome namiesto drevenej časti postavili nový múr, ktorý sa napojil na múr oddeľujúci halu od bývalej jedálne.

Prvá, novopostavená kuchyňa, dlho nevydržala a domáci ju zmenšili v prospech dnešnej, definitívnej podoby jedálne, ktorá stojí hneď vedľa. „Prvá“ kuchyňa bola svojráznym mixom starého, odchádzajúceho vidieka a mestskej kultúry. Kompletne postavená z dreva, plná skriniek a poličiek, kde sa to len tak hemžilo kuchynským náčiním, hrncami, panvicami, taniermi, šálkami a pohármi, všakovakými nádobami i ozdobnými predmetmi. Do tejto farebnej, príjemne rustikálnej atmosféry, prichádza svetlo z troch okien, ktorým tvorca celej kuchyne do poslednej poličky prisúdil podobu, na aké si, najmä starší, pamätáme z chalúp našich  starých mám. „Mestským“ bol a zostal aj v dnešnej konečnej podobe kuchyne solitérne stojací moderný pult s varnými platňami a digestorom.

Spálňu domáci vyniesli  do podkrovia, hoci nový dom pôsobí prízemne. Ani „poschodia“ však neboli na dedine nijakou zvláštnosťou. Poväčšine ho suplovali „výšky“ v „lepších“ gazdovských domoch, kde sa uskladňovala úroda, teda plnili funkciu sýpok. Dnes prevládajú rodinné domy poschodové, sýpky zostali len v starých ľudových domoch, ktoré sa do dnešných dní len vzácne zachovali, stále častejšie však zostávajú.

Spálňa má svoje pôvaby podkrovia v podobe priznaných trámov drevenej konštrukcie, ktorej tmavá farba dreva kontrastuje s bielymi stenami pod šikminami sedlovej strechy. Dá sa z nej vojsť na drevený balkón v priečelí novopostavenej časti orientovanej do dvora. Príjemné,  užitočné a veľmi súčasné.

Na poschodí, kam vedú novopostavené schody, v priestore bývalej jedálne, je ešte detská izba. Má neobvyklý, do dĺžky pretiahnutý tvar, nepravidelného pôdorysu. Domáci bez zbytočných špekulácií využili priestor, aký sa im ponúkal. Z izby je východ na balkón, s výhľadom na dvor i strechy dediny.

Nový dom, ktorý vnikol prestavbou či skôr prístavbami k pôvodnému domu, ktorého dve okná v štítovej fasáde ešte pozerajú do ulice, má už takmer definitívnu podobu. Nápadnú svojou rustikálnosťou, ktorá do dediny aj dnes ešte patrí. Celkom tak, ako to s úctou k tradíciám a histórii robia Rakúšania, Maďari či Francúzi, či ako to možno vidieť kdekoľvek v Európe. Aby si uchránili aspoň tenkú niť kontinuity s minulosťou, ktorá vytvorila regionálnu rázovitosť a odlišnosť od iných, kde sa život vyvíjal inak, prinášal iný spôsob obživy, inak formoval ľudí a tí zasa inak tvarovali veci a obydlia, dediny a kraj...

Dom s výrazným soklom a nárožiami z lámaného kameňa, ktoré dopĺňa drevo ako súčasť jeho konštrukcie i ako ozdoba,  je v kopaničiarskom kraji pod Javorinou tak trochu novotvar, ktorý, povedzme, neprekročil hranice. Domáci si ani nedávali za cieľ „podobať sa“ minulosti, ktorá je už preč, ale ktorej prejavy ešte vzácne prežívajú, ale ani postaviť dom z dnešného katalógu, ktorým je jedno, kde stoja, a ktoré tak nemilosrdne „zglobalizovali“ naše dediny.  Aj tak je ich dom ešte „dedinský“ a zaujímavý, dom, za ktorým sa dá obzrieť a v duchu si možno povedať, že aspoň sa nepodobá beztvarým kamenným stavbám, k dedine chladným a necitlivým.

Z tohto domu cítiť aspoň hravosť a ducha ich staviteľov.

Ivan Šimek
Snímky: autor

zdroj: Dom a Byt

Páčil sa vám článok?

áno: 198     nie: 198

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby