preskočiť na hlavný obsah

"Genius loci" verzus potreba spoločnej ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva

/up/images/featured/images/0-geniusloci.jpg

Za oficiálny znak spoločnej ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva prijal Komitét Generálnej konferencie UNESCO v roku 1972, grafický symbol kruhu predstavujúci prírodné prostredie, ktorý súčasne symbolizuje ochranu štvorca umiestneného v jeho strede. Pod štvorcom sa rozumie forma vytvorená človekom. Autorom tohto znaku je švédsky výtvarník M. Michel Olyff. Tento znak plne vystihuje podstatu problému. Pôvodné prírodné prostredie vstupom človeka a jeho zásahom sa mení na kultúrnu krajinu. Jej charakter je teda výsledkom činností a vzájomného pôsobenia prírodných alebo ľudských faktorov.

Generálna konferencia UNESCO na svojom 17. zasadnutí v Paríži v roku 1972 popri Dohovore o ochrane svetového kultúrneho dedičstva prijala i Odporúčania tykajúce sa ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva na národnej a regionálnej úrovni. Odporúčania definovali kultúrne a prírodné dedičstvo zhodne s Dohovorom. V oboch prípadoch ako u kultúrneho, tak i u prírodného dedičstva ide o ochranu kombinovaných výtvorov človeka a prírody, teda o ochranu kultúrnej krajiny. Odporúčanie v podstate zovšeobecňuje potrebu vnímania akejkoľvek ľudskej činnosti v prostredí, či už v primárnom prírodnom, ako i v umelom v rámci urbanizácie územia. Správne začlenenie sídla a stavieb do krajiny zaručuje všeobecne súlad v danom type krajiny. Je preto nepostrádateľným nástrojom ochrany a tvorby krajiny. Vhodné umiestnenie stavieb znamená ich správnu lokalizáciu, dimenziu, proporcie, výšku ale aj členenie fasád, tvar striech, farebnú koncepciu a iné.

Význam ochrany

Urbanistická a architektonická tvorba v krajine je procesom architektonickej, krajinárskej a ekologickej harmonizácie väzieb prírody ako globálneho prostredia a architektúry ako „umelého" prostredia a človeka ako identickej súčasti ekotopu.

Význam spoločnej ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva je zakotvený i v jednom z najkrajších dokumentov UNESCO v Odporúčaní týkajúcom sa krásy a charakteru krajín a sídiel z roku 1962 prijatom v Paríži, kde krása krajiny je chápaná komplexne tak, že je ťažko rozlíšiť, čo patrí do odboru ochrany pamiatok a čo do odboru ochrany prírody.

Motto:
„Príroda človek kultúra vytvorená človekom na danom území tvoria základné bohatstvo každého národa. Narušenie a zánik ktorejkoľvek zložky kultúrneho alebo prírodného dedičstva predstavuje nenahraditeľné ochudobnenie národného dedičstva."

Odporúčanie upozorňuje: 
„Nejestvuje architektúra bez prostredia a podobne platí, že nejestvuje krása prírody bez človeka, lebo by ju nemal kto vnímať."

Spätosť človeka s prírodou je potvrdená i vlastnou existenciou človeka ako súčasti prírody. Preto je namieste i súčasnú ochranu kultúrneho dedičstva presadzovať vždy v spojitosti s ochranou prírodného dedičstva. V tejto oblasti je možné sa oprieť i o zahraničné skúsenosti, kde pod pojmom „Anglické dedičstvo" je spojenie pamiatok, prírody a krajiny chápané v jednote.

Legislatíva na Slovensku

Ochrana kultúrneho a prírodného dedičstva je zakotvená aj v našej legislatíve. Je to Zákon NR SR č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu a Zákon NR SR č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení zákona č. 543/2002 Z. z. Napriek ratifikácii našou vládou v roku 1991 hore uvedeného Dohovoru, doposiaľ však nebol prijatý zákon o ochrane kultúrneho dedičstva, ktorý je prirodzene omnoho širším pojmom ako legislatívne chránený pamiatkový fond. Zákon č. 49/2002 Z. z. síce zakotvil ochranu našich lokalít zapísaných v zozname Svetového dedičstva, to však nemôže plne nahradiť potrebu širokospektrálneho chápania kultúrneho dedičstva a jeho prepojenia s prostredím, v zmysle dohovoru, kde „za kultúrne dedičstvo sú považované výtvory človeka, či kombinované diela prírody a človeka, ako aj oblasti, majúce výnimočnú hodnotu z historického, estetického, etnologického či antropologického hľadiska".

Ochrana a „genius loci"

Táto nedôslednosť sa následne prenáša aj do oblasti územného plánovania, kde v časti prieskumov a rozborov, ako i v návrhovej časti sa operuje s pojmami kultúrneho a prírodného dedičstva, pričom v praktickej podobe sa z hľadiska kultúry sledujú iba legislatívne chránené pamiatky Národné kultúrne pamiatky (NKP) a pamiatkové územia (pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny, ochranné pásma).

Ochrana kultúrneho a prírodného dedičstva v tesnom spojení je zakotvená priamo v Ústave SR.

Nepochopenie vzájomných väzieb kultúrnych a prírodných hodnôt prináša nenahraditeľné straty identity a jedinečnosti sídla a krajiny. Nevhodné zásahy tak narúšajú „genia loci" predmetného územia. „Genius loci" duch miesta zničením ktorejkoľvek svojej zložky, či materiálnej, estetickej alebo duchovnej sa oslabuje, alebo i zaniká a prostredie sa stáva nepríťažlivým, nehostinným v mnohých prípadoch až stresujúcim.

Hodnota krajiny a sídiel

Je potrebné mať na zreteli, že k znakom, tvoriacim hodnotu krajiny a sídiel patria najmä: identita miesta vzťah ľudí a krajiny; autenticita; významová úroveň (svetová, európska, regionálna, lokálna); vek krajiny; vizuálny súlad prostredia a sprievodné estetické vnemy; podmienky pre vnímanie krásna a harmónie územia; symbolizmus význam miesta a pamäť miesta a krajiny; kvalita krajiny; integrita vzťahov.

Z hľadiska potreby zachovania čo najvyššej úrovne kultúrno-historickej kontinuity sídiel je potrebné sústrediť pozornosť na ochranu:
•    historického pôdorysu sídelného jadra,
•    historickej skladby a kompozície objektov,
•    siluety historického jadra v panoramatických pohľadoch a krajinnom obraze,
•    najbližšieho okolia dotykové zóny ochranné pásmo,
•    solitérnych významných stavieb mimo historickej sídelnej štruktúry (hrady, hradné ruiny, vodojemy, vyhliadkové veže, kalvárie, kaplnky, božie muky, kríže ale i význačné skupiny stromov a vzácne solitéry v krajine),
•    vodných tokov a konfigurácie terénu. Ide o zachovanie kvality kultúrneho,teda prírodného a architektonického dedičstva, ich estetických, priestorových, psychologických, ale aj ekologických kvalít.

Ochrana krajiny

Pod týmto pojmom rozumieme činnosti smerujúce k zachovaniu a udržaniu významných alebo charakteristických čŕt krajiny vyplývajúcich z jej historického dedičstva a prírodného usporiadania alebo ľudskej aktivity. Ochranu prírodného dedičstva legislatívne upravuje zákon NR SR č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, ktorý stanovuje záchranu prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny, využitia krajiny a významných krajinných prvkov, jej estetický, alebo krajinotvorný význam.

Ochrana miest a dedín

Ochrana krajinoobrazu našich historických miest a dedín vychádza z poznania a prijatia ich historických urbanistických i slohových premien, ktoré sa vrstvili k svojmu stredovekému základu až do konca 19. a začiatku 20. storočia a vytvárali harmonický celok so svojimi prírodnými danosťami. Je to až druhá polovica 20. storočia, ktorá necitlivo vstupuje do krajiny, najprv nelogickou zástavbou panelových sídlisk budovaných na návršiach a demolačnou prestavbou kontaktných území s historickými jadrami miest. Dnes je tu nový problém a to osadzovanie výškových budov priamo v historickom prostredí, alebo v jeho ochrannom pásme. Typickým príkladom je nekoncepčná výstavba výškových budov v Bratislave.

Ochrana pamiatkových území

Zachovanie a ochrana pamiatkových území spočíva z hľadiska krajinotvorby i v nenarušení historických dominánt a kompozície výškového zónovania sídla, ochrana siluety a panorámy sídla v kontexte s jeho prírodným prostredím. Z tohto titulu pri stanovovaní ochrany pamiatkového územia je mimoriadne dôležité vymedzenie záväzných pohľadových kužeľov pre hmotovo-priestorové a výškové obmedzenia a to nielen z hľadiska vnútorného a vonkajšieho obrazu chráneného sídla, ale i z hľadiska krajinoobrazu, čo znamená spoločného spolupôsobenia sídla s jeho prírodným okolím. Mimoriadny význam má vyhlásenie ochranného pásma, ktoré je stále v našich podmienkach nedocenené.

V súčasnom období je zrejmé, že aj v našom prostredí už nejde o to, aby sme zachovali neporušenú prírodu v jej pôvodnej sile, ale aby sme chránili životné prostredie ako celok teda kultúrnu krajinu so zásahmi človeka v pozitívnom zmysle.

Nad potrebou zachovania individuálnych, identických, tradičných hodnôt vyplývajúcich zo spojenia prírody s kultúrnymi hodnotami daného miesta sa naďalej zaoberajú i odborníci na svetových fórach. Túto potrebu na stretnutí v Melbourne v roku 2002 vyjadrili v princípoch pre udržateľné mestá nasledovne:

„Každé mesto má svoj špecifický profil ľudských, kultúrnych, historických a prírodných charakteristík. Tento profil poskytuje porozumenie pri hľadaní ciest k udržateľnosti, akceptovateľných pre obyvateľov a kompatibilných s ich hodnotami, tradíciami, inštitúciami a ekologickými skutočnosťami. Stavanie na existujúcich charakteristikách pomáha motivovať a mobilizovať ľudské a fyzické zdroje miest na dosiahnutie udržateľného vývoja a regenerácie."

Melbournská charta Princípy pre udržateľné mestá Projekt č. 6, str. 68 69, http://www.davidrisstrom.org/ 100GreenAchievements/100GA-MelbournePrinciples.html MELBOURNE PRINCIPLES FOR SUSTAINABLE CITIES, November 2002

prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD., doc. Ing. arch. Jarmila Lalková, PhD. Fakulta architektúry STU Bratislava Recenzent: Ing. arch. Viera Dvořáková, Pamiatkový úrad SR 

zdroj: VYDAVATEĽSTVO EUROSTAV, spol. s r.o.

Páčil sa vám článok?

áno: 160     nie: 127

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby