preskočiť na hlavný obsah

Obnova pamiatok: profesionalizmus alebo fundamentalizmus...?

/up/images/featured/images/obnova_pamiatok_0.png

Obnova pamiatkového fondu vo všeobecnosti predstavuje v stavebnej produkcii už dlhodobo neuralgický bod, a preto si túto otázku pri obnove architektonického dedičstva často kladú nielen laici, ale aj odborníci ako z oblasti projektovania a realizácie tak aj pamiatkovej starostlivosti. Pritom by to všetko mohlo byť také jednoduché, ak by sa ku celému procesu obnovy už od začiatku pristupovalo profesionálne.

Názory na dôvod ochrany pamiatok...

Ľudstvo počas svojho vývoja prešlo viacerými etapami, v rámci ktorých sa v jednotlivých civilizačných vlnách pomaly uskutočňoval proces evolúcie ľudského druhu. V prvej, tzv. inštrumentálnej civilizačnej vlne, sa zaoberal lovom, remeslami a poľnohospodárstvom. Jeho produkcia bola odkázaná na rukodielnu prácu vytvorenú nástrojom, a preto každý produkt ručnej výroby predstavoval neopakovateľný originál. V druhej civilizačnej vlne, tzv. mechanizačnej, si zavedením manufaktúr a neskôr aj tovární, typizáciou výroby začína zefektívňovať spôsob svojej produkcie. Vtretej, tzv. informačno-technologickej civilazačnej vlne, už automatizovaný technologický proces neumožňuje priamy kontakt človeka s produkciou.

Tradičná produktívna technika (človek – nástroj, človek – stroj) na svoje fungovanie potrebovala priamu účasť živého človeka v pracovnom cykle. Stratou jeho kontaktu s prírodou, a s tým súvisiacou hrozbou straty kontinuity tradície predkov (uskutočnila sa v tretej – súčasnej civilizačnej vlne), sa okrem iného vytvorila potreba zadefinovať kultúrne udržateľný rozvoj. O elimináciu týchto negatívnych stránok sa už dlhodobo pokúša množstvo ochranárskych ťažení, ku ktorým patrí aj snaha o ochranu hodnotných produktov predkov – pamiatok.

Ak vzťah spoločnosti, k starým stavbám a umeleckým dielam, bol až do začiatku druhej civilizačnej vlny čisto utilitárny (stavba sa udržovala iba pokiaľ slúžila svojej funkcii), jej umelecká stránka sa necenila a dôvodom na zachovanie bol zväčša kult ostatkov svätca alebo dynastická tradícia. Druhá civilizačná vlna predstavovala, v oblasti ochrany produktov predkov, výrazný kvalitatívny zlom – romantické a obrodenecké tendencie, a uvedomenie si umelecko-historickej dimenzie starých budov. Oba tieto trendy silne upevňovali kultúrnu identitu vtedajších kultúrnych komunít. Profesionálny pohľad na históriu dal vznik aj základom pamiatkovej starostlivosti ako vedeckej disciplíny.

Rôzny prístup k obnove pamiatok, po dobu trvania pamiatkovej starostlivosti, ako aj necitlivé zaobchádzanie s pamiatkovým fondom v dôsledku uprednostňovania novátorských riešení, spôsobil vysoký úbytok pamiatkových hodnôt v architektonickej aj urbanistickej dimenzii. Tento proces logicky prehodnotil prestavbové zásahy do pamiatok a na konci 20. storočia sa, v zmysle svetových konvencií o ochrane dedičstva predkov, definovala hlavná hodnota – hodnota autenticity (pôvodnosti).

Násilné zmeny spoločenských zriadení, pretrhnutie vlastníckych vzťahov na princípe dedičstva, ako aj technologizačný proces v globálnom svete, posunuli v súčasnosti tradíciu do polohy, kedy už nie je súčasťou nášho života, ale pre mnohých sa stáva exponátom a prežitým reliktom, patriacim do múzeí. Dnešný globálny svet však chápe kultúrne udržateľný rozvoj ako proces, v ktorom sa pokúšame skĺbiť riešenie globálnych ekonomických, či klimatických problémov a zároveň zachovať kultúrnu identitu jednotlivých vyformovaných kultúr. A práve v tomto procese má aj pamiatková starostlivosť svoje nezastupiteľné miesto – je ale evidentné, že jej umelecko-historický rozmer sa nutne musí rozšíriť aj o rozmer ekologický.

Dnešná situácia na Slovensku

Ochrana pamiatok na Slovensku je v zásade porovnateľná s ochranou v iných vyspelých krajinách západných kultúr (nielen v Európe). Na rozdiel od väčšiny týchto krajín mala, v minulosti a snáď aj v súčasnosti, oveľa menšiu finančnú základňu na realizáciu kvalitných obnov. Čiastočným handicapom zostáva aj strata kontinuity dedičstva predkov, spôsobená predchádzajúcim spoločenským zriadením. Tieto dva dôvody sú často výraznou brzdou pre začatie profesionálnej obnovy.

Tento proces sa dá vo všeobecnosti rozdeliť do viacerých etáp. Ide o procedurálnu a legislatívnu stránku koordinácie procesu obnovy, odbornú úroveň pracovníkov v oblasti výskumu, metodiky, projekcie a nakoniec realizácie. Podmienkou dobrej obnovy je až syntéza všetkých spomínaných zložiek.

Napriek skutočnosti, že v praxi vzniká viacero problémov, je možné konštatovať, že proces profesionálnej obnovy je po stránke legislatívnej na Slovensku postavený logicky, transparentne a s dostatočným predpokladom pre diferenciáciu kvalitných a menej kvalitných štruktúr, určených na obnovu. V procedurálnom procese je stanovený postup prác, zaväzujúci investora, pamiatkára a projektanta k vzájomnej koordinácii ešte pred začatím procesu obnovy.

Každý investor je pri obnove Národnej kultúrnej pamiatky povinný vyžiadať si od príslušného Krajského pamiatkového úradu tzv. „rozhodnutie k zámeru obnovy pamiatky“, v ktorom musia byť už zadefinované zámery obnovy do takej miery, aby sa dala posúdiť adekvátnosť zásahu do pamiatky ešte pred začatím jej obnovy. Po súhlase príslušného KPÚ so zamýšľaným zámerom (v ktorom by mali byť rámcovo stanovené podmienky pre obnovu) sa môže pristúpiť k vyhotoveniu príslušných výskumov anásledne relevantných stupňov projektovej dokumentácie. Na schválenie príslušných jej stupňov sú tiež potrebné tzv. „záväzné stanoviská ku projektovej dokumentácii“, na základe ktorých sa pristupuje ku samotnej realizácii.

Zo zákona č.49/2002 o ochrane pamiatkového fondu vyplýva, že každé pamiatkovo chránené územie musí mať vypracované tzv. zásady ochrany pamiatkových území. Ide o Pamiatkové rezervácie a zóny miest a ľudovej architektúry . V daných materiáloch sú presne diferencované pamiatkové hodnoty území, ich častí, ako aj jednotlivých objektov. Zásady schválené Pamiatkovým úradom SR by mali byť zapracované do príslušných územných plánov sídiel a zón. Pre komunikáciu investora a projektanta táto skutočnosť znamená, že v zmysle spracovaných podkladov si musia vyžiadať rozhodnutie k zámeru ku každej stavbe na chránenom území. Povinnosť vykonať pamiatkové výskumy sa viaže iba na objekty, ktoré sú zapísané v Ústrednom zozname pamiatkového fondu – sú vyhlásené za národné kultúrne pamiatky.

Napriek tomu, že systém je pomerne dobre stanovený, v praxi sa stretávame s mnohými nekvalitnými realizáciami, ba až nepochopiteľne brutálnymi asanáciami, ktoré sa dajú prirovnať k vojnovým škodám, či ideologicky prevádzaným modernistickým prestavbám tradičných štruktúr od konca 70-tych rokov 20. storočia (asanácia objektov mlynov v Nitre, tabakovej továrne v Bratislave, prestavba historického areálu trnavského cukrovaru apod.). Do prestavby týchto, spravidla industriálnych komplexov, sa investujú obrovské financie a potom nie sú finančné prostriedky ani na základnú údržbu väčšiny iných pamiatok.

Prečo je to tak

Ako už bolo spomenuté Slovensko, aj napriek skutočnosti že sme mali v socialistickom Československu jednu z najkvalitnejších pamiatkových škôl vo svete, v dôsledku súčasnej ranokapitalistickej transformácie hospodárstva sa dostávame do situácie, kedy sa majiteľmi pamiatok stávajú často investori (česť výnimkám), chápajúci obnovu pamiatok ako biznis, prípadne (čo je oveľa horšie) kúpia pamiatku iba pre zhodnotenie stavebného pozemku. Spomínaná profesionalita, ktorá je pri interdisciplinárnom procese obnovy nevyhnutnosťou, je pre týchto ľudí iba zbytočnou prekážkou. Niet sa preto čomu čudovať, že čoraz viac silnie nesúhlas s týmito arogantnými tendenciami deštrukcie životného prostredia, ktoré snáď v našom kontexte bolo možné ešte donedávna chápať ako kultúrne udržateľné. Ak tieto protestné tendencie hraničia až s fundamentalizmom, ide opäť iba o určité hľadanie rovnováhy, ktorá vytvára protipól necitlivým zásahom.

Ak podľa slovníka cudzích slov znamená kladne chápaný profesionalizmus – vykonávanie nejakej činnosti odborného rázu a záporne chápaný fundamentalizmus – odpor proti novátorstvu, je možné očakávať, že v blízkej budúcnosti sa budú oba póly relativizovať. Medzi odbornou aj laickou verejnosťou budú stále silnieť požiadavky na optimálne riešenie problému. Hlavným cieľom sa tak stane hľadanie rovnováhy medzi tlakmi globalizácie a ochranárskymi iniciatívami.

Nemalú úlohu v tomto procese bude zohrávať aj zabezpečenie finančnej stránky obnovy. Ak je totiž pamiatková starostlivosť chápaná ako snaha štátu o zachovanie národného kultúrneho dedičstva, musí zabezpečiť majiteľom aj adekvátnu finančnú dotáciu. Naopak, ak si investor kúpi objekt, ktorý je NKP, musí si byť vedomý, že pri jej obnove platia určité pravidlá, ktoré v zmysle zákona musí rešpektovať.

Architekti kontra pamiatkári

Špecifickú pozíciu v celom procese má práve komunita architektov, ktorých komplexné umelecko-technické vzdelanie predurčuje k optimálnemu riešeniu stanovených problémov. Žiaľ, nie vždy je tomu tak. Veľké rezervy v hľadaní optimálnych riešení sú ako na strane pamiatkárov, tak aj projektantov.

V pamiatkovej praxi v poslednej dobe výrazne ubúda architektov, prípadne odborníkov s technickým vzdelaním. Stáva sa, že Zámer obnovy pamiatky na úrovni architektonického objektu, či návrh Zásad ochrany pamiatkových území v urbanistickej rovine je niekedy príliš striktný, bez možnosti zapracovania aj iných aspektov technického, či architektonického riešenia. V opačnom prípade absencia technického vzdelania zapríčiňuje stanovenie nekonkrétnych regulatívov, s nejasne definovaným predmetom pamiatkovej ochrany, dávajúcich projektantovi príliš veľkú možnosť uplatnenia tvorivosti.

Naopak projektanti, chápajúci svoju hlavnú úlohu v demonštrovaní vlastnej tvorivosti, často nepochopia alebo ignorujú definovaný predmet ochrany pamiatky a z plánovanej obnovy pamiatky sa v konečnom dôsledku stáva jej prestavba. Pamiatka stráca svoju hlavnú hodnotu – autenticitu.

Oba extrémy vznikajú nielen v dôsledku spoločenských tlakov a zlej finančnej situácie, ale najmä absenciou špecialistov v danej oblasti projektovania. Obnova atypických objektov, realizovaných rôznymi tradičnými technológiami, si vyžaduje špecifický prístup. Je potrebné poznať pôvodné historické koncepty, používané v jednotlivých slohových obdobiach, brať ohľad na vhodné technologické postupy obnovy pri konzervačných a rekonštrukčných metódach obnovy. Je tiež potrebné s patričnou dávkou empatie navrhovať zaniknuté alebo nové časti pamiatky – či už formou náznakovej rekonštrukcie, alebo legitímnym novotvarom. Ak spolupráca pamiatkárov s architektmi nie je chápaná ako rovnocenný proces, zväčša nekončí pamiatková obnova dobre. Výrazne sa tento problém prejavuje aj pri architektonických súťažiach. K takým najvýraznejším neúspechom patrilo aj hľadanie filozofie obnovy územia bratislavského Podhradia – súčasti mestskej pamiatkovej rezervácie. Na dané územie prebehli tri súťaže, ani jedna nestanovila súťažné podmienky tak, aby boli kompatibilné s regulatívami pamiatkárov. Je preto pochopiteľné, že súťažiaci, na týchto územiach so špecifickým režimom, dali nekontrolovaný priebeh svojim nápadom, lebo však ten návrh je dobrý, zaujme, prípadne šokuje...

O nič lepšia nie je ani situácia vinných mestách ako napr. Mierové námestie v Trenčíne, prípadne keď sa súťaž vôbec nevypíše a obnovu projektujú architekti, ktorí s danou problematikou nemajú žiadne skúsenosti, ako napr. problematický hotel na archeologickom nálezisku NKP na území MPR Banskej Štiavnice – územia UNESCO. Napriek absolútnemu odsúdeniu pripravovanému konceptu výstavby, zo strany odborných pamiatkových inštitúcií, sa nedarí deštrukčný proces znehodnotenia ruiny stredovekého kláštora zastaviť.

Ako to robia inde

Za hlavný prínos globalizačného procesu je možné považovať snahu o objektivizáciu jednotlivých problémov na základe porovnávania s inými situáciami vo svete a následne navrhnúť ich optimálne riešenie. V tomto svetle je možné vnímať aj ochranu a obnovu architektonického dedičstva, ktorá je v zmysle svetových konvencií ochrany definovaná ako na medzinárodnej, národnej, aj regionálnej úrovni. V snahe chrániť autenticitu a integritu diela sa od začiatkov pamiatkovej starostlivosti vyformovali dva základné metodické postupy pri obnove pamiatok. Ide o synteticko-rekonštrukčný prístup, ktorého hlavným cieľom je snaha o zachovanie integrity celku a analyticko-modernistický prístup (obľúbený najmä u architektov), v rámci ktorého sa dôsledne odlišuje obnova originálu od dopĺňaných častí. Prvý princíp bol výrazne preferovaný v druhej polovici 20. storočia (ako napr. Trenčiansky hrad a kostol Frauenkirche v Drážďanoch). Druhý princíp – preferovaný v súčasnosti, absolútne rešpektuje zachovanie autenticity zachovaného originálu a zároveň dáva priestor aj tvorivému uplatneniu architekta (ako napr. obnova starovekých pamiatok v západnej Európe, prezentácia veľkomoravského valu v kazemate Nitrianskeho hradu ...).

V limitoch oboch metodických postupov sa pohybujú realizácie prakticky vo všetkých krajinách, praktizujúcich model pamiatkovej starostlivosti západnej (euro-americkej) kultúry, špecifiká sú iba prejavom mentality tej-ktorej kultúrnej komunity. Tak ako preferujú v poslednom období nemecké krajiny výrazné používanie skla pri dopĺňaní originálov, ostáva Španielsko, či Francúzsko verné umeleckému dotvoreniu historických originálov. Na druhej strane Česko, známe svojou prepracovanou (v liberálnych krajinách až fundamentalisticky interpretovanou) metodikou pamiatkovej starostlivosti, zápasí s necitlivými prestavbami významných pamiatok, realizovaných renomovanými architektmi (renesančné domy v Slavoniciach, arcibiskupský palác v Olomouci...).

Slovensko je v týchto obnovách opatrnejšie. Buď nemá dostatok finančných prostriedkov na komplexnú obnovu významných objektov, alebo sa v poslednej dobe pristupuje ku korekcii nevhodných pamiatkových obnov z minulosti (hrad Devín...). Výraznejšie sa prejavujú tendencie obnovy pri riešení verejných priestorov, pri ktorých sa zväčša nejde o pamiatkovú obnovu. Pretože hodnota autenticity je v súčasnosti uznávaná ako najvyššia hodnota, uprednostňujú sa pri dotváraní originálu reverzibilné postupy, ktoré sú v zásade odstrániteľné bez toho, aby bol originál poškodený. Relativita definovania správnej obnovy viedla v architektonickej praxi k akceptovaniu tzv. „nedokončených stavieb“. Tento typ obnovy sa už v polohe konceptu chápe ako začiatok procesu, ktorý v súčasnosti vzhľadom na dostupné technológie, či pretrvávanie estetických kritérií nie je ideálny, či z hľadiska pamiatkovej ochrany jednoznačný, ale z hľadiska investičnej požiadavky je ho potrebné zrealizovať (kostol sv. Anny v Prahe).

Na záver

Obnova architektonického dedičstva je vec verejná a je porovnateľná medzi jednotlivými krajinami navzájom. Je preto smutné, keď z médií zisťujeme, že sa v dôsledku agresivity dnešného sveta znehodnocujú aj také architektonicko urbanistické skvosty ako sú Praha, či Viedeň (strata siluety vďaka koncepcii výškových budov), Drážďany (strata siluety mesta vďaka plánovanému premosteniu cez Labe), alebo naša Banská Štiavnica, v ktorej sa nad archeologickým náleziskom, vyhláseným za NKP, plánuje vysoko kapacitný hotel.

Globálne myslenie, dnes také moderné, nás asi neurobí šťastnými, ak nebudeme vedieť kto sme a odkiaľ pochádzame. Až emotívnou väzbou ku svojim koreňom sa dá získať kladný vzťah k pamiatkam. Vtedy snaha o zachovanie pôvodného nemusí byť chápaná ako fundamentalistické zotrvávanie na starom, ale naopak, ako optimalizácia narušeného životného prostredia..

Akokoľvek dobre nastavený proces ochrany nebude účinný, ak jednotliví členovia komunity nebudú stotožnení s dôvodom ochrany. A ten si treba definovať, patrične chrániť a „predávať“ ďalším generáciám, aby tieto nemuseli byť svedkami takých katastrofických zásahov doživotného prostredia, akými boli posledné generácie.


Doc. Ing. arch. Jana Gregorová, PhD.
FA STU v Bratislave
Foto: Martina Bieliková a archív autorky
Recenzent: Ing. arch. Ivan Gojdič
Pamiatkový úrad SR

Použitá literatúra:
1 Šaling, S., Ivanová-Šalingová, M., Maníková, Z.: Slovník cudzích slov, vydavateľstvo SAMO Prešov, 2005, ISBN 80-89123-03-1
2 Bečková, K.: Pražská /památkařská/ křižovatka. Anketa k úpravě interiéru
kostela sv. Anny na Starém Městě v Praze., In.: Zprávy památkové péče (ročník 67/2007/číslo1)
3 Šmajs, J.: Ohrozená kultúra (od evolučnej ontológie k ekologickej politike), Praha, Hynek, 1997, ISBN 80-89057-12-8

Zdroj: VYDAVATEĽSTVO EUROSTAV, spol. s r.o.

Obsah textu nie je možné bez súhlasu autora / autorov ďalej šíriť a publikovať.

Páčil sa vám článok?

áno: 132     nie: 107

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby