preskočiť na hlavný obsah

Múzeum - Liptovský Mikuláš

/up/images/featured/images/0-okolnicemuzem.jpg

Niet malých rolí

Zadanie znelo pomerne jednoducho: v jednom krídle krížovej chodby niekdajšieho kláštora františkánov - observantov - vytvoriť výstavný fundus pre niekoľko artefaktov z jeho dejín, medzi nimi dvoch sôch od Majstra Pavla z Levoče a fragment gotickej tabuľovej malby so Zvestovaním. Sú to pozostatky slávneho oltára zo začiatku 16. storočia, ktorého ďalšie súčasti ostali roztrúsené v zbierkach na Slovensku, ale tiež v Maďarsku a Polsku. /1/ Tam, kde by sa väčšina cirkevných majiteľov uspokojila s improvizáciou, odhodlal sa správca okoličianskej farnosti Jozef Tomaga pre profesionálnu prípravu celého podujatia.

Na prvý pohľad sa zdá, že mladý kňaz si zaangažovaním architekta, ako aj nevyhnutným rešpektovaním procedúr stanovených Pamiatkovým úradom situáciu zbytočne skomplikoval. Začala sa reštaurátorským prieskumom fasády príslušnej časti kostola. Pri ňom bolo objavených niekoľko vrstiev omietok a kamenárskych značiek, no najmä portál zo 16. storočia, ktorý zásadne ovplyvnil zamýšľanú orientáciu výstavy aj rozmiestnenie exponátov. Vstup bol nanovo prelomený, rozdiel medzi nivelitou kostola a priľahlého ambitu architekt artikuloval sklenými platňami a niekoľkými stupňami schodov, nové kovové dvere už z lode kostola naznačujú súčasnú štýlovú intervenciu v krížovej chodbe. Obnova fasády zo strany ambitu naopak vyústila do analytického reštaurovania, pri ktorom sa omietky konzervovali v stave nálezu. Na stene tak vznikol palimpsest prelínajúcich sa vrstiev, ktorému na prvý pohľad nemusí porozumieť každý laik. Trpezlivé vysvetľovanie farníkom zavŕšil seminár s odbornými príspevkami nielen k dejinám kostola a osobnosti biskupa Matyassovského, ale aj k reštaurovaniu. Podobne sa postupovalo aj pri príprave interiéru: priznaný nález staršej podlahovej krytiny (azda z 19. storočia?) pod modernou nášľapnou vrstvou projekt modifikoval tak isto až v záverečnej fáze.

Keby pri zrode tohto malého múzea nejestvovala - akokoľvek intuitívna - predstava o profesionálnej expozícii, nemali by sme dnes o čom písať. Výsledok však stojí zato. Z architektonického aj výtvarného hľadiska pritom ide o typický „understatement" - vecný, citlivý (nie však sentimentálny) výstavný fundus v prostredí, ktorému sú priznané takmer všetky historické nánosy. Základom konceptu je čierna kovová vitrína, resp. panel s textovým a obrazovým sprievodom. Architektúra tu nielen jasne odlišuje originál od dokumentácie, ale podporuje aj trojstupňovú hierarchiu informácií o dejinách kostola, resp. jeho zapojení do tzv. „Sakrálnej cesty gotiky a baroka Liptova a strednej Moravy". Vnútorné osvetlenie vitrín umožňuje sugestívnu „nočnú" verziu inštalácie, pri ktorej sa z tmy akoby vynárajú pozlátené kalichy, monštrancie a sochy. Do bielej klenby nasmerované reflektory naopak dovoľujú výstavu využiť aj na študijné účely. Mash fólie na dvoch oknách ambitu s potlačou velkými detailmi vystavených sôch v čierno-bielom prevedení chránia exponáty pred denným svetlom. Monochrómny dizajn vitrín a ďalších doplnkov môže pôsobiť chladne; v kombinácii s exponátmi (vrátane historických omietok) však plní neoceniteľnú službu: necháva jednoznačne dominovať autentické diela a výstavnú architektúru artikuluje ako prostriedok - nie cieľ. Prirodzene, dá sa poukázať hneď na niekoľko inšpiračných zdrojov takejto muzeálnej inštalácie: za všetky spomeňme Arcidiecézne múzeum v Olomouci /2/ (písali sme o ňom v ARCHu 12/2006) alebo tzv. Schaudepot v Belvederi vo Viedni. Akokoľvek ľahko sa hľadajú precedensy v zahraničí, kvalita inštalácie v Okoličnom akoby na úrovni slovenských komunálnych múzeí ostávala nedosiahnuteľnou métou.

Summa summarum: Múzeum Ladislava Mattyasovského v Okoličnom /3/ ostane (nadlho?) hodenou rukavicou nielen v prostredí cirkevných inštitúcií (o znovuzaložení diecézneho múzea sa uvažuje napr. v Spišskej Kapitule), ale vlastne i celého slovenského múzejníctva. Paradoxná situácia by nastala, keď by ďalšie súkromné či cirkevné zbierky čoskoro začali predbiehať dlhodobo podfinancované inštitúcie v správe VÚC alebo štátu. Ukázalo by sa totiž to, čo už dlhšie tušíme: že štát alebo VÚC síce spravujú rádovo väčší objem kultúrneho dedičstva, zároveň ale pri momentálnom stave verejných financií disponujú čoraz menej účinnou stratégiou na revitalizáciu svojich kultúrnych stánkov.

Dušan Buran

Poznámky:
1    Glatz, Anton, C.: Majster tabúľz Okoličného. In: Gotické umenie
z košických zbierok. Kat. výst. Ed. A. C. Glatz. Košice 1995, s. 62 - 70. Fajt, Jiří: Medzi dvorom a mestom. Maliarstvo na Spiši okolo roku 1500 a magnátska rodina Zápoľských. In: Dejiny slovenského výtvarného umenia - Gotika. Ed. D. Buran. Bratislava 2003, s. 410 - 419, 739 - 743.
2    Porovnaj Buran, Dušan: Arcidiecézne múzeum Olomouc. ARCH 11, 2006, č. 12, s. 36 - 39.
3    Projekt bol financovaný zo zdrojov farnosti, Biskupského úradu Spišská Kapitula a Európskeho fondu regionálneho rozvoja „Spoločne bez hraníc". 

zdroj: VYDAVATEĽSTVO EUROSTAV, spol. s r.o.

Páčil sa vám článok?

áno: 121     nie: 102

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby