preskočiť na hlavný obsah

Mať doma "kus"

/up/images/featured/images/kus_0.jpg

Nábytok určite patrí do neoddeliteľného sveta nás všetkých. Slúži našim potrebám... jeho funkčná časť je však iba polovicou pravdy. Od pradávna sa k truhliciam, nábytku i všetkým ostatným predmetom dennej spotreby a potreby vždy akosi automaticky dostávala aj „pridaná hodnota“.

Estetika či estetické stvárnenie podľa zásad danej doby. Každá etapa ľudského bytia, kultúra bývania, má svoje špecifické požiadavky, ktoré odrážajú nielen potreby spoločnosti, ale aj nároky na potreby funkčnosti nábytku, každého jedného človeka pod vplyvom jeho životného štýlu. V každej dobe je však tvar nábytku, viac či menej, podrobený celkovej móde či diktátu štýlu.

Takmer po jednej dekáde presadzovania a prezentovania (u nás) priam uniformne čistého minimalizmu, spoza oceánu prichádzajú oficiálne „nóty“ renomovaných architektov a dizajnérov o možnosti kombinovať „staré“ štýly, či možnosti dotvárať naše minimalistické a funkcionalistické domovy. Zdá sa, že začína byť moderným dať domovu cit, pocit a ponechať si jeden-dva kusy i niečoho staršieho, k čomu máme vzťah. A najlepšie by bolo, keby tie „kúsky“ mali aj nejakú tú charizmu v podobe historickej hodnoty.

Lenže pre majiteľa a súčasníka drevotrieskového nábytku v sériovej výrobe je to neľahká úloha rozpoznať, čo má a nemá, na pôjde starej mamy, hodnotu. Oficiálne sa za starožitnosti datujú predmety, ktoré majú cca 100 rokov, čo znamená, že najmladší predmet by mohol byť tak z obdobia art deco. V praxi to už tak úplne jednoznačné nie je, najmä, ak by sme sa venovali konkrétnym predmetom. Napríklad pri hodinách existujú výnimky. Niektoré náramkové hodinky nemusia mať a veľakrát ani nemôžu mať stanovený vek. Niekedy sú veci zaujímavé a hodnotné aj tým, že boli chybné... Starožitnosti, rovnako ako umenie, sú veľmi špecifickým segmentom tovaru. Ich cena rastie priamoúmerne s našou osobnou žiadostivosťou mať ich a vlastniť ich. Starožitnícke burzy si v poslednom období užívajú svoju popularitu. Ak však starožitnosti beriete ako spôsob investovania peňazí, je lepšie sa poradiť s odborníkom, prípadne naštudovať si pár informácií z daného obdobia, alebo o samotnom predmete, o ktorý máte záujem.

Ako ozaj malú perličku vám ponúkame pár informácií o historických obdobiach, z ktorých predmety je možne reálne získať. Preto vynechávame baroko, renesanciu, gotiku... Predmety z týchto období sú výnimočné, je ich veľmi málo a väčšina dostupných je už v múzeách a špecializovaných osobných zbierkach. Určite sa nestanete odborníkmi, ale niekedy je to fajn pocit, ak pri prechádzke, či náhodnej kúpe na „vetešníckej“ burze, dokážete predmet zaradiť do správneho obdobia.

Klasicizmus

Klasicizmus je sloh z obdobia 1770 – 1825. Jeho základom je estetické vnímanie antických princípov kompozície založených na racionálnom prístupe k životu v danej dobe – klasický cit antiky – čo položilo základ pre názov. Prvýkrát sa toto názvoslovie objavilo na sklonku baroka v Taliansku, vďaka archeologickým objavom v Herculáneu a Pompejách, ktoré prezentovali jednoduchú krásu formy antiky ako pokojnejšie prvky, v protipóle k okázalému pátosu baroka.

Silné zázemie získal klasicizmus vo Francúzsku počas francúzskej revolúcie, kedy sa stal oficiálnym štýlom Napoleona a cisárskeho dvora. Obdobie jeho vlády prevzalo názov pre klasicistický štýl z francúzskeho slova empire – empír – impérium, cisárstvo. Základom empíru boli rímske a grécke stavby s použitím dórskeho, ionskeho a korínskeho stĺpu, stĺporadie, ktoré nieslo tympanon s reliéfnou výzdobou alebo s datovaním stavby, predsadené pred priečelie budovy.

Charakteristickými fasádnymi prvkami sú slepé arkády a omietková kvádrová bosáž, mreže a predeľovacie priečky v polkruhovo ukončených oknách a dverách radené radiálne, prevládajúci je motív slnka. Okná sa zdvojili. Rímsy a konzoly boli drevené, farebne prispôsobené fasáde. V obľube boli farebné škály v „nebíčkových“ odtieňoch alebo tzv. holúbäcie modré, šedé... Modernou a obľúbenou sa stala liatina. Maľovanie interiérových stien vystriedalo tapetovanie.

Obdobie klasicizmu je časom, kedy nastali veľké zmeny v urbanizme miest, ktoré sa zbavovali stredovekých valov a namiesto nich vznikali nové okružné cesty. Rušili sa cintoríny, ktoré nahradili verejné sady a parky. Príliv obyvateľstva do miest podnietil vznik nového typu bývania a nebývalý rozvoj zaznamenala výstavba nájomných domov – malometrážne byty prepojené pavlačou, so spoločným hygienickým centrom. Samozrejme, na vidieku pokračuje aj výstavba kaštieľov a kúrií – v symetrickej a uzavretej forme.

S obľubou architekti využívali všetky možnosti, ktoré na spestrenie a oživenie exteriérov i interiérov poskytoval bronz a liatina na výrobu mreží, svietidiel, lustrov s figurálnou výzdobou. Prirodzená farba železa sa zakrývala bielym náterom. Nábytkové tvary sa vracajú k symetrii. Často sa nábytok ozdoboval vykladaním platničkami z porcelánu, na ktorých boli maľované kytičky. Pri výrobe nábytku sa používalo domáce drevo i „exotika“ . V obľube bol najmä eben. Na dekoráciu sa využívali rôzne možnosti. Časté bolo využívanie egyptských motívov.

V textile prevládali motívy a vzory antických váz, lovecké a vidiecke výjavy ako aj štylizované kvetiny. V tomto období už hovoríme o strojovom vzorovaní látok.

Historicizmus

V období romantizmu sa architektúra vracia k starým kvalitám – doslova a do písmena. Preberá vzory zo stredovekej architektúry, najmä gotika prežíva svoj boom. A aj románsky sloh sa uplatňuje pri výstavbe chrámov a svetských stavieb. Architekti napodobňovali stavby a diela postavené v dávnych dobách na rôznych miestach. Najmä anglická neogotika ovplyvnila formálnu stránku zámockej architektúry. Všetky tieto neo štýly, v období romantizmu, nazývame historicizmus. Je to však aj obdobie, kedy sa Európa dotkla a stretla s exotickou kultúrou, čoho výsledkom je charizmatický koloniálny štýl , ktorý nevychádzal len z európskych podmienok, ale využíval aj lokálne možnosti miestnej kultúry. Svoje výraznejšie postavenie si udržal anglický koloniálny štýl z viktoriánskeho obdobia. Ani holandskí, francúzski či španielski osídlenci nepohrdli nábytkom z miestnych zdrojov, podľa jednotlivých kontinentov svojho vplyvu. Svet a život v romantizme je nie už tak jednoznačný a jednosmerný. Devätnáste storočie je silne ovplyvnené pokrokom a rozvojom hospodárstva. Objavujú sa nové materiály, ktoré stavebníctvo využíva, a tak sa stáva významným priemyslovým odvetvím. Požiadavky na funkčnosť a estetika architektúry sú na vážkach váh v rovine. Preto sa postupne oživujú všetky významné slohy minulosti, ktoré vytvárajú jedinečné obdobie a štýl, aj ako protiklad predchádzajúcej „jednoduchosti“ klasicizmu a empíru.

Historicizmus bol prezentovaný najmä verejnými budovami, čo tiež vzbudilo väčší záujem o pamiatky, ich rekonštrukciu a ochranu rovnako ako o dejiny a kultúru „ľudstva“. Moderné - technické stavby - továrne, železničné stanice, skleníky... dostávajú podobu historických budov v duchu novorománskom, neogotickom, novorenesančnom. Romantická architektúra v podobe historicizmu je v podstate snom, v ktorom sa rojčí o minulosti, možno aj práve pod vplyvom neodbytného vedecko-technického pokroku .

Vývoj a nové technológie historicizmu nepriali, a tak už na konci 19. storočia bol prekonaný. Začali sa využívať materiály, ktoré ponúkli nové možnosti – železo, kov, betón.

Secesia

Secesia, ako posledný ucelený sloh, ovládla architektúru, maľbu, sochárstvo, ale predovšetkým umelecké remeslo koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Secesia bola odozvou na vznikajúci priemyselný brak, ktorý začal prenikať do každého odvetvia života. Bola to reakcia na priemyselnú civilizáciu a dovolávala sa remeselnej výroby. V rôznych krajinách sa volala rôzne: v Nemecku – jugendstil; vo Francúzsku – Art Novuoeau, Fin de Siecle, Stile Liberty; v Anglicku - modern Art, Modern Style; v Rakúsku – Wiener Sezesion; v Rusku – Mir Iskustva... la belle époque.

Názov secesia pochádza z latinského secesio, čo znamená - oddeliť - túžba po oddelení sa od konzervatívneho spolku a založiť si vlastný. Vo Viedni, v Berlíne, v Mníchove sa zakladali tzv. secesné zoskupenia s cieľom dištancovať sa od akademického umenia, od blahobytného historicizmu.

Obdobím obrovských spoločenských zmien je 19. storočie. V Európe i v Amerike je okázalí rozvoj industrializácie, čoho následkom je vznik veľkého bohatstva. Metódy masovej produkcie, vývoj spoločenských vrstiev, ktoré chcú míňať peniaze za drahé veci do domácnosti len pre pocit výnimočnosti. Lídrom v rozvoji secesnej reakcie na priemyselnú revolúciu je v danom období Británia, čo je úplne prirodzené. John Ruskin už v polovicu 19. storočia hlásal návrat k remeselnej výrobe a k určitým „duchovným formám“ v tomto smere. Mal to byť liek na škaredosť a bezduchosť priemyselnej „masovej výroby“. Villiam Moriss – jeho žiak – sa snažil tieto idey realizovať v praxi, a tak vznikla spoločnosť (firma) Morris and Co, ktorá sa sústredila na výrobu celej škály predmetov do domácnosti. Tak sa zrodilo hnutie Umenia a remeslá (Arts and Crafts). Pokus stroskotal, pretože úžitkové predmety sa tak stávali luxusným a pre ľudí nedostupným tovarom . Dokonca aj taký estét ako Oscar Wilde nakoniec musel prijať nevyhnutnosť industrializácie.

Hlavným znakom secesie je plynulá línia vlniacej sa krivky, sínusoida, ktorá secesnému umeniu dáva nezameniteľný pocit vyrovnanosti a nenásilnosti bez citových výkyvov. Máte pocit, že na ploche je pohyb. Secesia odmietla rovnú čiaru, pričom zakrivená jej dodáva vzdušnosť, ľahkosť, slobodu a prirodzený pôvab. V secesii sa objavili 2 prúdy - zoomorfný naturalistický – vyjadrenie energie a sily, pohyb v najzákladnejších prejavoch (vedúci až k dekadencii so základnými témami: sex, erotika, smrť); umiernenejší, chladnejší – ornamentalistickejší, ktorý využíval geometrické zákonitosti. Verili, že ornamentom založeným na umeleckosti sa dokážu postaviť proti naturalizmu a uniformite, proti bežnému maliarstvu. Malo to byť umenie vytvárané pre umenie samé, pre jeho krásu – l art pour l art. Toto umenie sa vyznačovalo vysokou symbolikou a postimpresionizmom s plošnosťou a dvojdimenzionálnosťou, každá línia sa chveje ako tep.

Charakteristickým pre toto obdobie je vyhľadávanie neobvyklých farebných odtieňov na princípe harmónie a kontrastu. Línia a farba sú detailom, ktorý je súčasťou celku a zároveň symbolikou. Každá farba má svoj skrytý význam: žltá – radosť, život, svetlo; modrá a zelená - neskutočno, fantastickosť; čierna- posol ducha; biela – sklamané nádeje, smrť.V podstate je secesia grafický dekoračný štýl. Dominantné postavenie má motív ženy. Secesná štylizácia je podporená prírodnými tvarmi – listy, kvety, ľudské a zvieracie telo... ju robia prirodzenou. Najmä prírodné motívy kvetov našli uplatnenie vo výbave interiérov – textílie, keramika, sklo, nábytok...

Najtypickejším znakom secesie je rozvoj remesiel a snaha o autentickosť materiálu a zblíženie sa s prírodou (niekedy až návrat k primitivizmu a chorobná záľuba dekadentnosti). Pre milovníkov umenia je to kult niečoho neurčitého, meniaceho sa a míňajúceho sa, ako morská pena, motýle, kvety či kotúče dymu – obľúbené motívy najmä Louis Comfort Tiffanyho - majiteľa Glass and Decorating Company, popredného umeleckého sklára a návrhára interiérov.

Svoj boom v tomto období prežívajú materiály ako železo a sklo, uplatňované pri výrobe malých spotrebných predmetov do domácnosti, rovnako ako pri veľkých inžinierskych stavbách typu mosty i haly. Všetko účelné a jednoduché so štylizovaným prírodným motívom. Svoje miesto tu, samozrejme, má aj tehla a prírodný kameň doplnený úlomkami farebnej keramiky, čím vzniká princíp mozaiky.

A zatiaľ, čo v Belgicku sa pojmom secesie stal Henry van Velde, Katalánska skupina spravila z Barcelony mesto secesie, kde sa Gaudí stal neprekonateľným. V Anglicku pohoršoval svojich súčasníkov novátor Charles Rennie Mackintosh, spolu so svojou manželkou tvoril polovicu dizajnérskej skupiny Štyria. Vo Viedni bol najlepším architektom Josef Hoffmann. Secesia prenikla na všetky svetadiely a v Amerike sa predstaviteľom zaoceánskej secesie stal Louis Henry Sullivan. Vzhľadom na spoločnú históriu, niektorí českí „secesisti“ ako Josef Fanta či Jan Kotěra boli súčasťou Viedne rovnako, ako architekt Dušan Samo Jurkovič, po štúdiách vo Viedni, súčasťou Budapešti.

Prvými domáhačmi pekných predmetov boli spomínaní Arts and Craft. Základnými ozdobnými prvkami sa stal japonizovaný repertoár prevzatý od Williama Blaka, ktorý si obľúbil Arthur Heygate Mackmurdo, následník Franka Brangwyna, ktorý prispel secesii charakteristickými farebnými oknami. Rovnako tak významnými a štýlotvornými sa stali dúhové taniere Waltera Crane, alebo šperky od Charlesa Roberta Ashbeeho. Svoj vplyv na secesii zanechali aj prírodné motívy v návrhoch nábytku, ktoré používal Mackay Hugh Baillie Scott.


Ešte pred stroskotaním myšlienky Williama Morrisa, Arthur Silver založil okrem klenotníckej dielne aj manufaktúru, ktorá vyrábala lacnejšie predmety pre stredné a ľudové vrstvy. Ten istý model často stvárňoval tak v drahom, ako aj lacnom materiáli. Svoje práce označoval značkou Cymric. Svoje miesto v sieni secesie má určite aj firma Liberty and Company, ktorú založil Lazenby Liberty na Regent Street – uviedol do módy pletence so základom pochádzajúcim z obdobia Keltov.

A, samozrejme, do tejto „plejády“ patrí už spomínaný Tiffany – začínajúci maliar, ktorý sa po štúdiu v Paríži vrátil do New Yorku, kde sa začína sláva interiérovej firmy Glass and Decorating Company. Sila jeho umenia spočívala vo vysokohodnotných farebných vitrážach. Jeho najprestížnejšou zákazkou bolo zariadiť izby v Bielom dome. Neskoršie otvoril nové sklárne v Corone, kde sa vyrábalo sklo ručne.

Nazval ju Favrile. Vázy veľmi často navrhoval do nezvyčajných výšok, pričom pripomínali rastliny alebo aj hadov. Vynález Thomasa Edisona pre dizajnérov znamenal obrovskú výzvu. Tiffany bol prvý, ktorý si uvedomil potenciál, ktorý so sebou elektrina priniesla, a tak sa zakrátko jeho meno stalo synonymom a spájalo so štýlom lampy Tiffany. Podľa vzoru vitrážových okien vytvárala tienidlá na všetky druhy lámp s použitím princípu klasickej vitráže - farebné sklá vsadené do olovených profilov.

Úsilie o vytvorenie nové slohu, ktorý mal preniknúť do všetkých oblastí života človeka, preniklo naozaj všade. Všetko a všade sa menilo. V Rusku sa podnikavý zberateľ Sáva Mamontov, ktorý založil keramickú dielňu, stal jedným z najvplyvnejších podnikateľov. Pôsobil u neho aj výtvarník Vrubeľovho formátu. Veľa významných umelcov spájalo svoje meno s dizajnom spotrebného charakteru, čím sa položili základy napríklad aj dnešného biznisu s módou a parfumami, či chýrnych dizajnových domov reprezentovanými jednotlivými zvučnými menami návrhárov.
V Belgicku sa skupina Dvadsať rozhodla avantgardou bojovať proti vládnucemu historickému eklekticizmu. Gustav Serrurier – Bovy začínal ako návrhár nábytku a očaril ho nový krivkový štýl natoľko, že ho dnes môžeme považovať za iniciátora.

A ak je Serrurier iniciátor, tak potom architekt Van de Velde je najslávnejším realizátorom a predstaviteľom. Väčšina architektov vo svojom živote prešla aj návrhmi interiérov a všetkého potrebného pre domácnosť - kuchynské potreby, stolový riad, sklo a nábytok - takže v tomto smere Van de Velde bol medzi prvými, ale určite nie jediný. Dalo by sa povedať že takmer všetci v tomto období sa venovali dizajnu. „Veci“ z jeho dizajnovej dielne dosahovali neobyčajne vysoký stupeň estetiky i funkčnosti. Podobne k svojim zákazkám pristupovala vo Viedni trojica Wagner-Hoffmann-Olbrich patriaci k tým architektom, ktorí tvorili koncepčne komplexné projekty stavieb vrátane práve spomínaného vnútorného vybavenia a zariadenia.

Barcelona sa stala Mekkou secesie, sformovala sa v nej prvá homogénna skupina katalánskych návrhárov v Castell dels Tres Dragons. Návrhár Josep Pascó získal dve zlaté medaily. Jeho najveľkolepejším dielom bolo zariadenie domu maliara Ramona Casasa. V katalánskej skupine si významnejšie miesto vydobyli dvaja umeleckí stolári – Homar a Busquets. Homar zhotovoval nábytok vykladaný postavami princezien a víl, s labuťami a jazierkami. Kombinoval rozličné druhy dreva a nezabúdal ani na kov a porcelán. Taliansko zasa malo najslávnejšieho secesného umeleckého kováča Alessandra Mazzucotelliho. Svoje najhodnotnejšie dielo zanechal v Turíne.

Synonymom secesie sú aj také mená ako Alfonz Mucha, Sarah Bernhardtová ako účastníčka obdobia, či plagátový mág Toulousa-Lautrec.

Secesia bola odpoveďou umelcov na veľké priemyselné a technické zmeny. Vyjadrovala ich strach zo straty kumštu a duše, či monotónnosti uniformity sériovej výroby. Bola to snaha zachovať to dobré a hodnotné pre budúce generácie, čo podporovala aj snaha kupovať hodnotné a drahé veci v zmysle investícií a prestíže. Bolo to búrlivé obdobie celosvetových a celospoločenských zmien, ktoré vyústilo do 1. svetovej vojny.

Moderna

Nábytok v štýle art deco

Na parížskej výstave dekoratívneho umenia koncom apríla v roku 1925 predstavili tento štýl po prvýkrát. Štýl art deco nadviazal na smery secesie, ale využíval už aj možnosti strojovej výroby. Charakteristickým znakom nábytku v štýle art deco je výroba z najkvalitnejšieho dreva s decentným dekoratívnym zdobením. Celkový efekt a pocit, ktorý tento nábytok vzbudzoval, je navodenie pocitu vyššieho spoločenského postavenia a kultivovaného luxusu. Detaily nábytku boli často vyrábané zo slonoviny i drahých kovov. Jeho cena nebola dostupná pre každého, rovnako ako bežné predmety dennej potreby v tomto štýle, takže to bolo otázkou času, kedy vznikli exkluzívne obchody s nábytkom v luxusnom vyhotovení, ktoré sa stretli s pozitívnym ohlasom – zaregistrovalo ich aj ostatné obyvateľstvo. A vzhľadom na to, že začalo obdobie sériovej výroby, cena nábytku klesla. Zariaďovacie predmety sa tak mohli objaviť aj v bežnej obchodnej sieti. Art deco časovo môžeme zaradiť do obdobia 20-tych rokov prvej Československej republiky a nieslo sa v znamení dvoch trendov: 1.- nábytok vypracovaný v najvyššej remeselnej kvalite a 2. – v znamení experimentov moderného nábytku, v ktorom sa uplatnili kovy a novo „vymyslené“ plasty.

Funkcionalizmus

Forms follows function – forma nasleduje funkciu – je to presne, ako sa vyjadril L. H. Sullivan, v roku 1896 o funkcionalizme. Funkcinalizmus v 20-tych rokoch nemal jasné kompozičné pravidla. Zásady sformuloval v roku 1927 švajčiarsky architekt Le Corbusier. Všetko je minimalistické a podriadené funkcii, všetko zbytočné sa ruší. Patrí k avantgardným štýlom spolu s konštruktivizmom, purizmom, kubizmom, rondokubizmom, expresívnym kubizmom. Patria mu roky 1920 až 1950. Samozrejme, rozhranie žiadneho zo štýlov sa nedá jednoznačne vymedziť. Funkcionalizmus je v podstate nadčasový tým, že niektoré jeho princípy a vzory sú stále aktuálne.

Odmieta umeleckú stránku a historicizmus architektúry, podčiarkuje bezozdobnosť konštrukcie, vyzdvihuje geometrické tvary, využíva asymetriu a pravdivosť. Forma je určená prevádzkovými nákladmi, so stanovenými sociálnymi, hygienickými požiadavkami na stavbu. Tvar budov obyčajne vychádza z kvádra, sú rozvrhnuté do priestoru a jasne je stanovená väzba vnútorného a vonkajšieho priestoru. Z hľadiska materiálového a konštrukčného sa uplatňuje skeletový systém.

Ďalšími znakmi sú aj ploché strechy, pásové okná, hladká fasáda bielej farby. Funkcionalizmus ovplyvnil aj tvorbu a dizajn interiéru. Charakteristickými materiálmi v interiéroch je linoleum, koženka, chróm, sklo, lakované drevo. Nábytok je strohý v jednoduchých geometrických tvaroch. Bytový textil funkcionalizmus zredukoval na minimum a z interiéru vylúčil všetko, čo by sťažovalo udržiavanie čistoty.

Originál versus falzifikát

Sú naozaj fajnšmekri, ktorí si potrpia na pocit originality svojich historických „úlovkov“. Ak vám starožitnosti učarujú, naozaj nie je krajší pocit ako vedomie, že len vy jediný ste výhradným vlastníkom. Ak však financie nepostačujú „výhradné vedomie“ sa musí uspokojiť aj s kópiou. Nedajte sa však oklamať. Spomeňte si, koľko ste zaplatili za „obyčajný plagát“ od Moneta, naposledy, keď ste boli v Paríži... A to je plagát, ktorý si v ten deň kúpilo ďalších tisíc návštevníkov. Podľa dopytu aj kópie majú svoju nemalú hodnotu.

Samozrejme, aj pri kópiách musíte rozoznávať tie lepšie a horšie. Veľakrát ich cena korešponduje napríklad z originálom dneška. A je na zvážení každého z nás, čomu dáme prednosť... Ale to sa už pomaly presúvame k téme, čo je a čo nie je gýč. Platí nepísané pravidlo, že človek by mal mať rešpekt pred všetkým, čo k životu patrí...


Mirabo

zdroj: Dom a Byt

Páčil sa vám článok?

áno: 181     nie: 196

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby