preskočiť na hlavný obsah

Hotel Bratislava

/up/images/featured/images/bratislava_0.jpg

Dom s veselou tvárou

Konečne architektúra, na ktorej sa lámu názory. Nenastoľuje len konkrétne riešenie, ale najmä tému. Prezentovaný komplex sa názorovo nedá „odľahostajniť“.

Objekt reaguje na neľahkú urbanistickú situáciu. Drží líniu Vysokej ulice, tvorí partnerský kontrapunkt skvelému Tatracentru, fixuje roky rozpačitý horný koniec Poštovej. Otázkou na tomto mieste možno nepatričnou je, koľko ď alších desaťročí budeme pred sebou tlačiť ilúziu výstavby metra a reagovať na jej urbanistické požiadavky. Urbanistická vulgarizácia tejto časti mesta, ktorá začala najmä architektonicky a technicky subštandardnou výstavbou mimoúrovňovej križovatky a podchodu, pokračovala rozpačitým povrchom námestia a bola zavŕšená podivne postmoderným hotelom Fórum, je konečne prekrývaná náznakmi kvalitnej mestskosti. Ešte dramatickejšie sa teraz prejavuje absencia integrácie vyústenia podchodu na Poštovú a „dolného“ parteru Tatracentra.

Pozemok je využitý „nadoraz“, ale naozaj s poznaním, čo to je dobrá dispozícia. 200 hotelových izieb tu človek na prvý pohľad nečaká. Veľmi dobre je osadená vstupná hala v jednom bloku so spojovacími chodbami oboch ubytovacích častí hotela. Do úzkej ulice sa dostáva svetlo a vzduch. Hmota hotela ustupuje od pôvodnej uličnej čiary Vysokej ulice, v nároží s Poštovou vytvára priestor s dobrou proporciou. Diverzifikovaná architektúra hotela a prenajímateľnej administratívnej budovy vytvára v pokračovaní historicky rozpačitej Vysokej dojem rastlej ulice. Neuralgickým bodom je vjazd do podzemnej parkovacej garáže, miesto bolo kapacitne vyťažené už Tatracentrom, teraz budú pribúdať kolízne situácie. Mohutný vjazd z Vysokej ulice má racionálny dôvod, do vnútorného dvora musí vojsť zásobovacie, ale najmä požiarne a smetiarske auto. Parkovacia garáž je priestorovo veľkorysá, šírka komunikácie a svetlé výšky vyvolávajú otázky o ekonómii priestoru. Z tohto hľadiska sú nadštandardné aj hotelové izby, investor dal zrejme prednosť komfortu pred výťažnosťou disponibilného objemu. Dobrá vizitka pre biznis hotel v centre mesta. Ostatné prevádzkové časti prirodzene zodpovedajú medzinárodným štandardom. Samotné interiéry nesú pečať dobrého remesla so zábleskami tvorivého espritu. Fasády sú na prvý pohľad voľnou kompozíciou rôzne veľkých členených okien a čistej plochy omietky. Pri podrobnejšej analýze má ale fasáda disciplinovanú kompozíciu, no a k tomu známky akoby nalepené na bielej ploche.

Bratislava má konečne veľké kníhkupectvo v centre... a ešte v kombinácii s dobrou kaviarňou, naozaj tu máme atmosféru MESTA. Interiér Panta Rhei síce pôsobí trochu dojmom, že si ho majiteľ pri sťahovaní priniesol so sebou, ale domácka atmosféra pozýva na posedenie a čítanie. Objekt optimálne komunikuje s funkcionalistickým domom v zadnom trakte bloku. Dom, ako kedysi zrejme zamýšľaný nový začiatok, sa až teraz dočkal primeraného pokračovania. Konštrukčne komplex reaguje na danosti miesta a nevyhnutné ekonomické vstupy, ide o logickú kombináciu monolitickej a montovanej železobetónovej konštrukcie s pohľadovo priznanou oceľovou konštrukciou prekrytia haly a chodieb spájajúcich bloky hotela.

Zrejme pre TIE známky nebude asi architektúra Austria Trend Hotela nikým hodnotená „na pol ceste“. Nie je nič zradnejšie ako pokus o zaradenie do kategórie. Vmestíme sa do Welschovej postmodernej moderny, alebo vymyslíme neskorú modernú postmodernu?

Nevdojak sa natískajú konotácie... ide tu o loosovský zločinný ornament, alebo neo-, post-graffitty?, sofistikovaný street art?, alebo architekti našli odvahu žartovať s verejným priestorom?, je to open air galéria?, alebo sú jednoducho suverénni? Prekvapili asi každého. Možno si povedali: Teraz buďte múdri! Iluzívnosť transparentných zrkadliacich fasád je už zlegalizovaná, iluzívnosť efemérneho obaľovania budov je považovaná za žart alebo znevažovanie architektúry. Známky na fasáde a ešte k tomu pred oknami... tu ale stabilizujú pamäť miesta – Hlavná pošta, Poštová ulica, dolu na Obchodnej na mieste dnešného SPLEENU bola POFIS. Kto toto genius loci nepozná, môžu ho megaznámky vyprovokovať k úvahám o prázdnom formalizme, manierizme a iných pokleskoch. Ortodoxná profesijná ješitnosť je hodená na chrbát a cíti sa byť znásilnená.

Mala moderna právo odsúdiť ornament na smrť? SORELA aj v podaní našich „funkcionalistických“ ikon sa k nemu vrátila... A dnes sú štrukturálne ornamentálne rastre v interiérovej tvorbe trendy, nielen pre lifestylovo poplatných architektov. Architektúra nemôže byť odsúdená na smrteľnú vážnosť. Veselý architekt, veselá architektúra je pre striktných vyznavačov matky umení herézou. Domček zaseknutý do strešnej hrany centrály Strabag v Bratislave si stále pokojne provokuje. Žarty najmä tohto typu musia samozrejme ostať ojedinelé. Treba aspoň na chvíľu dať nabok mrazivo konzervatívne kategórie obsahu a formy. Aj René Descartes chvíľu nechal boha, aby si robil posmech z ľudí (dieu trompeur)*, tak prečo by nemohli žartovať architekti? Na nový obchodný dom Dunaj po rokoch namontovali obrazovku, mesto sa všelikde obaľuje do reklám, tak prečo nie takto, zámerne, autorsky...? Známky pred oknami sú neobvyklým tienením, zákazník v izbe s tým veľa nenarobí.

Podľa slov autorov ich malo byť viac, tu tiež platí to povestné, že menej je..., inak by to už mohol byť „sarchazmus“. A mimochodom... známky na Austria Trend Hoteli nie sú jediné, z Fakulty architektúry sa na známkovú fasádu pozeráme od prijímania eura, aj keď to je kamufláž. Nepochopiteľné je to, čo sa deje za objektom hotela smerom do Obchodnej ulice. „Prilepený“ kontext zástavby vyvoláva otázky. Občiansky a niekedy, žiaľ, aj ochranársky romantizmus hodný hádam len poklesnutého vkusu 19. storočia dostal zelenú a na ďalšie desaťročia tu petrifikuje katastrofálny názor na urbanizmus a architektúru. Niekto sa poponáhľal, aby smerom do Obchodnej nepokračovala normálna architektúra. Ide o stavebné dotiahnutie kultúrnej retardácie uniforiem prezidentskej stráže. Obchodná vôbec by potrebovala haussmannovský prístup k obnove. Sem sa znova hodí, čo nám kedysi spieval Karel Kryl... není-li dramat, stačí operetka. Kritik nielen architektúry ľahko podľahne metasubjektívnemu postupu. Najprv hodnotené dielo interpretuje, a potom recenzuje, alebo hodnotí vlastnú interpretáciu. Pri neobvyklých dielach je takýto postup zvlášť skresľujúci. Ale nakoniec vždy preváži osobný postoj... Angličtina to formuluje hranične: ...like it or hate it..., rozhodol som sa: I like it.

Robert Špaček
Poznámkové fotografie: autor

zdroj: VYDAVATEĽSTVO EUROSTAV, spol. s r.o.

Obsah textu nie je možné bez súhlasu autora / autorov ďalej šíriť a publikovať

Páčil sa vám článok?

áno: 205     nie: 173

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby