preskočiť na hlavný obsah

Historické záhrady včera a dnes

/up/images/featured/images/Historicke_zahrady_0.png

Dodnes môžeme pozorovať rôzne druhy spojenia s dejinami prostredníctvom  rozprávkových či historických filmov. Najlepšie je však osobne navštíviť zámky a paláce, ktorých neoddeliteľnou súčasťou sú starostlivo udržiavané historické záhrady.

Mnohé vzory záhrad – príkladov úsilia ľudí začleniť prírodu do svojho života a dostať ju čo najbližšie k svojim obydliam sa nezachovali. Môžeme ich spoznať len z písomných odkazov a starovekých kresieb. Ani existencia Semiramidiných záhrad nie je jasne doložená. Napriek tomu ich popis a úsilie zrealizovať predstavu o nich, posunuli vývoj záhrad dopredu.

Symbióza človeka a prírody

Pretože konečný vzhľad záhrad určoval spôsob života ich majiteľov, zobrazujú jednotlivé etapy v dejinách ľudstva. Záhrada bola vždy spojením praktických potrieb človeka a jeho estetického cítenia. Ich tvorcovia pochopili, že človek je súčasťou kolobehu prírody. Napríklad, že množstvo vody ovplyvňuje rast stromov a vysoké stromy prinášajú človeku príjemný tieň. Typickým a krásnym príkladom boli islamské záhrady, ktoré pôsobili v púšti ako svätyne. Mali štvorcový pôdorys delený vodným kanálom. Ten zabezpečoval dostatok vlahy pre stromy a hojný rast zelene. A obyvatelia si mohli dopriať príjemné posedenie v otvorených pavilónoch so záhonmi kvetov.

Živý obraz dejín

Intenzita vzťahu človeka k prírode však pulzovala. Na jednej strane si králi prírodu prispôsobovali, na druhej strane, v neskorších obdobiach, tento vzťah vystriedala pokora k pôvodnému rastlinstvu. Dôkazom sú ďalšie vývojové typy záhrad. Podľa príkladu islamských  záhrad aj panovnícke rody v Európe využívali pravidelné ornamentálne tvary, vytvorené na princípoch proporcií a symetrie. Neskôr sa stali vzorom talianski záhradníci z druhej polovice 16. storočia. Uplatnenie našli ich bylinkové záhony na kláštorných pozemkoch. Vo francúzskych záhradách 17. a 18. storočia, vzhľadom na prírodné danosti, zohrala najväčšiu úlohu voda a stromy. Pre obyvateľov Anglicka bola v 18. storočí modelom (často idealizovaným a romantickým) prírodná vegetácia. Hranice pozemkov tvorili len ukryté priekopy, čím sa im podarilo nenápadne prepojiť svoje pozemky okolo domov a zámkov s okolitými lúkami. Typickým príkladom filozofického chápania človeka ako súčasti vesmíru je Wiliam Kent. Navrhoval zalesnené krajinky, jazerá a vodu so sochami, využívajúc hru svetla a tieňa. Jeho záhrady boli bez plotov, vizuálne prepojené s okolitou  prírodou.

Túžba po originalite    

Pri tvorbe záhrad človek v snahe odlíšiť sa, neustále hľadal výnimočnosť. Cestovanie umožnilo spoznávať a zbierať exotické rastliny z celého sveta. Najmä od 19. storočia ich pestovatelia pomocou nových hybridizačných techník introdukovali do domáceho prostredia.

Variabilné spôsoby kríženia znásobovali počet rôznofarebných druhov rastlín najmä v prosperujúcej Veľkej Británii. Viktoriánska doba priala náročnému záhradnému dizajnu, ktorým stredná vrstva prezentovala svoje bohatstvo. Vzorom finančne i časovo náročných, prepracovaných dekorácií boli väčšinou opäť talianske záhrady. Pestrosť, neformálnosť a spojenie úžitku so zábavou pomocou zdravého sedliackeho rozumu sú znakmi vidieckej záhrady tohto obdobia. Na pestovanie nenáročné skupiny trvaliek v prírodnej harmónii farieb a rôznorodosti tvarov listov a kvetov tvorili protipól úžitkovej záhrady. Vo vývoji záhrad zohrala malú úlohu, ktorá však stojí za povšimnutie, záhrada impresionistov. Koncom 19. storočia po dlhšom maľovaní v plenéri, prírode okolo Seiny neďaleko Paríža, si Claude Monet založil vlastnú záhradu. Bol tu badateľný vplyv rôznych štýlov s dôrazom na vodné prvky. Scenérie boli zoskupené podľa obrazov v autorovej fantázii.

Historické záhrady dnes

Dnes majú cestovatelia a turisti z celého sveta možnosť navštíviť dôkladne udržiavané parky a záhrady pri zámkoch a bývalých kráľovských sídlach. Očarujú ich ornamentálne tvarované strihané živé ploty z krušpánu (Buxus). Medzi nimi sa každoročne vysádzajú farebné letničky. Dokonalé trávnaté plochy oživujú pútavé, do kužeľa strihané tisy (Taxus) a pravidelné tvary skupín stromov a krov – „boskety“.

Skvostná rezidencia francúzskych kráľov

Versailles pri Paríži, jedna z najvýznamnejších pozoruhodností v Európe, boli v 17. a 18. storočí vzorom pre mnohé kráľovské a kniežacie dvory. Aj dnes je príťažlivé predstaviť si kráľa Ľudovíta XIV., ako sa pri prechádzkach záhradami zabáva. Podľa presne stanovených pravidiel dvornej etikety sa tu spravidla pohybovalo tri až desať tisíc ľudí. Tvorca parku a záhrad André Le Nôtre (1613 – 1700) bol synom záhradníka Tuilérií. Zdôraznil jednotu zámku a parku, predĺžil reprezentačnú časť kráľovského dvora. Dôkazom jeho citu pre harmóniu a proporcie je klasicistická dokonalosť záhrad. Dejiskom barokových dvorných slávností boli pre parížsku šľachtu vyhliadkové miesta, promenády, jaskyne, komplex kanálov s mnohými vodometmi a nespočetnými sochami, ktoré lemujú široké štrkové chodníky. Tajuplné aleje stromov (väčšinou strihaných líp) privádzajú návštevníkov do jednotlivých častí parku, ktoré sú venované a pomenované podľa členov kráľovskej rodiny. Premyslené labyrinty sa stretávajú v uzloch, kde väčšinou čaká na návštevníkov prekvapenie v podobe fontány so sochami.

Súkromným miestom oddychu kráľa boli aj iné zámky. Napríklad Grand Trianon s intímnejšie ladenou záhradou či anglický typ záhrady pri Petit Trianone. Prvý je ideálom francúzskej klasiky, výrazom ovládnutia prírody človekom, symetrická, geometricky „pristrihnutá“ príroda (vlastne neprirodzená). Záhrada pri Petit Trianon je umelým usporiadaním divokej prírody. Kráľovná Mária Antoinetta tu dala postaviť v roku 1785 vidiecke sídlo so slamenými strechami, „hameau“ – dedinu kráľovnej. Zvykla sa sem utiahnuť do ústrania a podľa vtedajšej módy napodobňovala život vidiečanov.

Veľkolepá rezidencia v rokokovom štýle

Pôvodne lovecký zámoček Schönbrunn vo Viedni je bývalým letným sídlom Habsburgovcov. Plán záhrady v roku 1695 navrhol žiak André le Nôtra Jean Trehet. Do centrálnej osi vložil stredný parter, akcentovaný hviezdicovým bazénom a obkolesený bočnými skupinami krov. Široké aleje delia barokovú záhradu a skrývajú labyrint a kruhovú oranžériu. Počas vlády Márie Terézie sa Schönbrunn stal stredobodom dvorného a politického života a zaznamenal svoju najkrajšiu epochu. Z pôvodného loveckého zámočku sa stala veľkolepá rezidencia v rokokovom štýle. Výstavbe záhrady sa venoval manžel Márie Terézie cisár František I. Štefan Lotrinský, ktorý dal záhradu rozšíriť pomocou hviezdicového alejového systému. Ten delia mnohé chodníky, pohľadovo vzájomne prepojené. Všetky diagonály spolu s dominantnou hlavnou osou sa stretávajú v strede zámku. Záhonové výplne sú pestrofarebné, podobné ornamentom výšiviek a nechýba ani nosné tvarovanie zo strihaného krušpánu. Park dopĺňajú neskoršie postavená Neptúnova fontána a na vyvýšenom kopci Glorieta, ku ktorej vedú serpentínové chodníčky. Na mieste anglického parku bol v roku 1882 postavený impozantný skleník – palmový dom. Záhrada zámku Schönbrunn je voľne otvorená, vhodná na denné prechádzky a šport. Deti poteší návšteva ZOO, ktorá je jej súčasťou.

Krása vysadených kvetín, strihaných kríkov a stromov či kvalita trávnika sú výsledkom nekončiacej starostlivosti záhradníkov v minulosti i dnes. Historické záhrady sú zdrojom nápadov a základom návrhov novodobých záhrad, parkov a verejných priestorov. Treba pamätať na to, že každá zelená plocha je rovnako ako stavba, produktom doby a obrazom vývoja spoločnosti. Vývoj nekončí a fantázii sa medze nekladú...

TEXT a FOTO Ing. arch. Gabriela Juroleková, autorizovaný architekt 

MEDIA/ST spol. s r.o.­ 

Páčil sa vám článok?

áno: 219     nie: 211

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby