preskočiť na hlavný obsah

Guadix - mesto pod zemou

/up/images/featured/images/Guadix_mesto_pod_zemou_0.png

Sotva šesťdesiat kilometrov východne od Granady, mesta bohatého na pamiatky po stáročnej vláde Arabov v Španielsku, je ďalšie pozoruhodné miesto. Je to mesto Guadix, ktoré si aj po bohatom a veľmi sýtom turistickom menu v Granade, meste kalifov, rozhodne zaslúži vidieť. A zažiť tam lahôdku na vidiecky spôsob...

Na prvý pohľad je to živlami rozorvaná krajina s neveľkými kopcami, pripomínajúca skôr obrovskú skládku nepotrebnej zeminy. Kopčeky bez jediného stromu, porastené len biednou trávou. Lenže k dokonale modrej andalúzskej oblohe z nich trčia čudesné, okrúhle i hranaté telesá. Akoby ručne vymodelované z hliny do malebne nepresných tvarov sochárskych diel. Natreté na bielo, s černejúcimi sa hranatými otvormi pod uzavretým vrchom. Je ich tu celá hromada a sú to - komíny. Potuloval som sa totiž po prirodzených strechách, pod ktorými sa ukrývali do poddajnej horniny vydlabané jaskynné obydlia ľudí juhošpanielskeho mesta Guadix.

Je to zvláštnosť, unikát, ktorý sa nedá obísť. Mesto či dedina, roztrúsené široko-ďaleko po mesačnej krajine bez vegetácie, ktorú tu za tisícročia vymodelovali prírodné živly. Guadix je povinnosť vidieť, ohmatať očami i nohami pre jeho jedinečnosť, svojráznu vynaliezavosť ľudovej tvorby, ktorá zmenila krajinu. Ale aj pre inakosť, ktorou sa tak odlišuje od honosných, farbami a tvarmi hýriacich mestských stavieb povestných andalúzskych miest.

Jaskynné obydlia

Azda najkrajší pohľad na rozľahlé sídlo je z jeho najvyšších polôh, odkiaľ si možno urobiť dokonalú predstavu o rozlohe i neobyčajnosti jaskynného mesta. Krajine dominuje načervenalá hornina. Na strmých, hoci nevysokých kopcoch, je zvrásnená hlbokými zárezmi, ktoré do poddajnej horniny vyhlodala voda stekajúca po dažďoch. Ulice, ako ich vnímame v meste či na dedine, tu prakticky neexistujú. Napriek tomu tam sú. Zdanlivo chaoticky sa kľukatia medzi kopcami tak, ako to dovolí konfigurácia terénu. Raz stúpajú hore a potom zasa klesajú. Niekde sú užšie a niekde dostatočne široké aj pre dve autá. Čo je prekvapujúce, sú vyasfaltované. Spájajú to, čomu sa tu hovorí "dom". Myslia sa tým do kopcov a svahov ľuďmi vysekané jaskyne, v ktorých ich tu žije ešte aj dnes asi dvadsať tisíc...

Jaskynné mestá nie sú vo svete nijakou raritou. Na úsvite dejín boli jaskyne prvými obydliami. Naši predkovia v nich prežili tisícročia, kým sa naučili stavať domy a od jaskýň začali byť nezávislí. Ale ani v modernejších dejinách skalné bývanie celkom neopustili. Vracali sa k nemu z rozličných príčin. Na mnohých miestach sveta vybudovali pozoruhodné civilizácie. Sú roztrúsené po celom svete. Vďaka cestovnému ruchu je veľmi známa turecká Kappadócia, skalné obydlia amerických Indiánov Mesa Verde, Kanárske ostrovy, Francúzsko, ale najmä kamenný zázrak spred troch tisíc rokov - jordánska Petra. Skalné obydlia sú aj v Česku a máme ich aj na Slovensku, v dnes pamiatkovo chránených Brhlovciach neďaleko Levíc.

Mesačná krajina

Juhošpanielske mesto Gaudix leží v zvlnenej, divoko vyzerajúcej krajine pod pohorím Sierra Nevada. Nemá mnoho vlahy, lebo takmer všetka prichádza od mora a spadne na vysoké pohorie. A keď už konečne zaprší, tak z neba sa spustí krátky výdatný lejak, voda sa valí po strmých, holých svahoch bez stromov a do mäkkej piesčito-ílovitej horniny vyrýva kľukaté hlboké kanály.

Za tisícročia tu vodná erózia vymodelovala dnešnú "mesačnú" krajinu nevysokých, ale strmých kopcov, hlbokých zrázov, údolí a korýt, ktorým domáci hovoria ramblas. Takú "civilizovanú" ramblu, ktorá je dnes vyhľadávaným korzom a príťažlivou atrakciou mesta, nájdete v Barcelone. Postavili ju na mieste bývalého potoka.

Kedysi, v predhistorických dobách a ešte v staroveku, bola táto oblasť porastená lesmi s množstvom zvere. Na jej tvári sa však významne podpísal aj človek. Jeho postup od mora do vnútrozemia, osídľovanie, rýchly rozvoj poľnohospodárstva a chov dobytka, krajina draho zaplatila. Lesov rýchlo ubúdalo, stáda dobytka, oviec a kôz spásali trávu a na odhalenej pôde sa darilo zhubnej erózii, ktorá rýchlo zachvátila celú krajinu. Dnes tu len ťažko nájdete strom. Holá krajina iba s biednym trávnatým porastom je v stave hlbokej degradácie, ktorú už prakticky nemožno zastaviť.

Moriscos neustále prenasledovaní

Krajinu nepriepustných ílov, zachvátenú eróziou objavili ľudia po druhý raz. Donútení ťažkými životnými okolnosťami našli polomŕtvu, neúrodnú zem, ktorá im paradoxne dala nový život. Boli to arabskí obyvatelia Andalúzie, ktorí po porážke poslednej bašty islamských Maurov - Granady kresťanskými kráľmi v roku 1492 odmietli odísť do Maroka. Boli ich desaťtisíce. Andalúzia bola ich vlasť, tu sa narodili ich otcovia a dedovia, a preto zostali.

Silnejúcemu tlaku novej katolíckej moci mnohí podľahli a konvertovali na kresťanstvo. Väčšina, aspoň formálne, však svoju arabskú dušu nikdy nezapreli. Svoju kultúru si tajne, aj napriek prenasledovaniu a silnej hrozbe inkvizície, udržiavali. S patričnou dávkou posmechu a zjavne pohŕdavým podtextom sa im hovorilo "Moriscos" - malí Maurovia - Mauríkovia. Moriscos, neustále prenasledovaní a vytláčaní zo svojich pôvodných pozícií v spoločnosti, aj napriek tomu, prežívali.

Novým vládcom Andalúzie, víťaznému kráľovskému páru Izabele Kastílskej a Ferdinandovi Arragonskému i katolíckej cirkvi, boli však "Moriscos" aj naďalej tŕňom v oku. Najradšej by všetkých Maurov, ako definitívne riešenie, videli za hranicami Španielska. Moriscos, hoci pokrstení, boli pre katolícke Španielsko čoraz "nebezpečnejší". Napriek tomu, že po stáročia ako vládcovia a tvorcovia vyspelej andalúzskej civilizácie, ktorá v tom čase nemala vo svete obdobu, žili s kresťanmi, ale aj so židmi v relatívnej zhode a tolerancii. Teraz, po víťaznom ťažení rekonquisty, ich pod najrozličnejšími zámienkami šikanovali a prenasledovali.

Nová moc spolu s katolíckym obyvateľstvom ich vyháňala a vytláčala z miest a dedín, z ich domovov a majetku, boli prinútení hľadať si novú strechu nad hlavou. V oblasti Granady, v okolí Guadixu, známom prastarou hrnčiarskou tradíciou, našli Moriscos na pôde starej vlasti svoj posledný domov. Desiatky tisíc sa ich uchýlilo do ľudoprázdnych kopcov. Museli si ho však vybojovať, aj keď s relatívne poddajnou horninou. Nové príbytky si jednoducho vydlabali do zeme. Bola to jediná a posledná možnosť, ako ešte na španielskom území zostať a prežiť.

Postupne si rozširovali svoje jaskynné príbytky

Spočiatku to boli iba primitívne, neveľké priestory na jednoduché prežitie a skromný život. Ale obyvatelia mali strechu nad hlavou. Tak, ako sa postupne domestikovali v nových a odlišných podmienkach, svoje jaskynné priestory rozširovali a vylepšovali. Keď potrebovali novú miestnosť, najskôr do horniny vydlabali úzky priechod, akúsi chodbu, za ktorou vykopali novú priestrannejšiu miestnosť.

Moriskovia, ale rovnako aj ich nasledovníci, časom získali v hĺbení svojich jaskynných príbytkov značnú zručnosť. Ak bol kopec vyšší, vybudovali v ňom dokonca poschodovú jaskyňu s dvoma vchodmi. Príbytok prakticky nikdy nebol časovo, ani priestorovo dokončený. Vždy, ak pribudol do rodiny nový člen, narodením či svadbou, jednoducho si vydlabali ďalšie potrebné miestnosti. Pod zemou, či skôr v kopci tak často vznikol celý labyrint. Záležalo na majetnosti a potrebách rodiny. Vedľa obytnej časti pre ľudí vyhĺbili samostatné jaskynné priestory aj pre svoje zvieratá najmä kozy a ovce - maštale, hospodárske miestnosti, prípadne dielňu či skladisko na materiál.

Moriskovia, zvyknutí z minulosti na slušný životný štandard s vysokými kultúrnymi nárokmi, sa rýchlo udomácnili a jaskynné byty si upravovali a spríjemňovali. Dokončené miestnosti zvykli vybieliť, na steny povešali nenahraditeľné koberce, ktoré interiér zatepľovali a zútulňovali tak, ako to robili v arabských domoch. Na odkladanie vecí a potrieb v domácnosti však stačilo do skalných stien vyhĺbiť niky. V niektorých miestnostiach, ktoré boli vydlabané hneď za vchodom, si ich majitelia mohli dovoliť aj luxus aspoň jedného okna. Ostatné miestnosti boli, samozrejme, bez okien, osvetľované len fakľami.

Aj vetranie interiéru bolo vyriešené. Vetralo sa cez perforované časti stien, cez ktoré dym odvádzali úzkymi komínovými prieduchmi v stene.

Skalné príbytky sú obývané dodnes

Ubehlo ďalších sto rokov a Moriskovia, zatlačení do jaskynných obydlí, ktoré si sami vykopali, odolávali ďalej. Až do dekrétu španielskeho kráľa Filipa II. z roku 1609, ktorý definitívne spečatil ich osud. Znamenal vyhostenie zo Španielska.

Hromadný exodus všetkých Maurov, teda aj Moriskov zo Španielska až na malé výnimky vyprázdnil jaskynné obydlia aj v Guadixe. Ale nie na dlho. Zakrátko ich "objavili" a zabývali noví nájomníci. Pochádzali z najnižších vrstiev španielskej spoločnosti. Bola to chudoba, ľudia bez majetku a prostriedkov a Cigáni.

Odvtedy sa svet poriadne zmenil, ale v jaskynných bytoch sa býva ďalej. To, čo začali Arabi, ďalej rozvíjali noví nájomníci. Celá oblasť je aj dnes obývaná. Žijú tu ľudia ako kedysi Moriscos a bývanie v skalách si svojím spôsobom aj pochvaľujú. Skalné príbytky si upravili a zveľadili rovnako, ako to robili ich predchodcovia, samozrejme, na úrovni dnešných čias.

Pre cudzieho návštevníka sú najnápadnejšie múry celkom nepravidelných, oválnych tvarov, akoby pristavaných pred kopec, v ktorom je vyhĺbené skalné obydlie. Táto často jediná architektúra vtlačila lokalite svojrázny štýl a charakter. Múr je na povrchu vyhladený a starostlivo natretý na oslnivo bielu farbu. Pripomínalo mi to naše dediny v čase pred hodmi, keď sa všetko upratovalo a líčila sa aj chalupa.

V týchto múroch, opatrených akousi úzkou strieškou z typických červených polkruhových strešných korýtok, ktorých sýta červená obohacuje a dotvára farebný kolorit príbytkov, je vchod do bytu. Z červených korýtok sú nad dverami i oknami - ak nejaké sú - ešte čarovne nedokonalé rímsy, ktoré fasádu celého priečelia spestrujú. V nich je do steny vydlabaný vchod do skalného bytu, jednoducho osadený dverami, pred ktorými je obyčajne nejaký záves alebo len plachta. Niektoré múry - priečelie s prípadným oknom je ozdobené čiernymi kovanými mrežami a celé prostredie dotvárajú kvety v keramických nádobách.

Vstupný priestor do jaskynného bytu je po bokoch ešte ohraničený dvoma múrikmi, kolmými na priečelie, ktoré vytvárajú akúsi predzáhradku - typické patio, kde vidno parkovať aj autá. Obyčajne je ozdobené kvetmi v nádobách postavených na zemi alebo je zavesené na fasáde.

Všade je čisto a pohoda

Vybavenie príbytkov sa dnes len málo líši od tých mestských. Mal som šťastie vidieť aj interiéry a bolo to čarovné. Nábytok, starší i moderný, bežné sú chladničky, práčky, pochopiteľne, nechýba televízor, ktorý prezrádzajú antény pripevnené na typických bielych komínoch. Ani internet nie je žiadny problém. Všade sú naťahané potrebné siete, mesto - dedina má kanalizáciu, vodovod, asfaltové cesty, ktoré spájajú prakticky všetkých so všetkými. Je tu škola, kostol, kultúrne zariadenie, zdravotné stredisko i obchodíky. Dnes tu už žijú celkom bežní občania. Aj oni ráno vstanú, zapnú rádio alebo televízor, vypijú svoju kávu, potom si sadnú do svojho auta a idú pracovať. Ľudia aj tu, hoci zavŕtaní do hliny, využívajú všetky vymoženosti dnešnej civilizácie a v mnohom si bývanie pochvaľujú. Do bytov neprší, pretože veľa ílu v hornine ich chráni pred presakovaním. V interiéri je stála klíma 18 až 20 stupňov, čo je veľmi príjemné v lete, ale i v zime.

Toto iste zvláštne a nevšedné bývanie v poslednom čase čoraz viac láka ľudí hľadajúcich atrakciu i nevšedný zážitok a novú formu oddychu. Skalné byty sa začali kupovať podobne ako u nás chalupy. Pochopiteľne, ich ceny patrične stúpajú. Španielske pramene uvádzajú cenu skalného bytu pred viacerými rokmi okolo 300 000 pesiet (bezmála 75 000 Sk). V poslednom čase sa ceny vyšplhali do niekoľkonásobných výšok. Najmä solventnejší a dobre situovaní sú ochotní za skalný byt zaplatiť až 18 000 eur (takmer 550 000 Sk). A záujem i cena stúpajú, pretože aj keď sa skalných bytov trvalo obývaných odhaduje na viac ako dvetisíc, ich počet je predsa len konečný. A nové sa už v Guadixe a okolí budovať nesmú. Pre svoju výnimočnú historickú hodnotu i hodnoty svojrázneho ľudového prejavu je celá oblasť vyhlásená za pamiatkovo chránenú.

Keďže som bol namlsaný maurskými palácmi a gotickými katedrálami, bol pre mňa Guadix celkom inak zaujímavé a atraktívne miesto. Tak som si ho, popri sevilskej Chiralde, granadskej Alhambre i barokovej nádhere katedrály v Cádize, zaradil do svojho súkromného bedekeru na popredné miesto. Namiesto hviezdičky s poznámkou - nezabudnuteľné...

Ivan Šimek
Snímky: autor

zdroj: Dom a Byt

Páčil sa vám článok?

áno: 109     nie: 111

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk
Všetko o: Podzemné objekty
firmy, články, foto

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby