preskočiť na hlavný obsah

César Manrique: umenie a príroda

/up/images/featured/images/0-umenie.jpg

Najsevernejší z Kanárských ostrovov Lanzarote nie je len miestom s výnimočnou prírodou. Vďaka svojmu rodákovi architektovi a výtvarníkovi Césarovi Manrique je zároveň miestom, kde sa prírodná krása snúbi s architektúrou, ktorá ju nepopiera, ale podčiarkuje. V duchu autorovho tvorivého kréda „príroda-umenie/umenie-príroda ".

Cesta

César Manrique, človek, ktorý podľa slov domácich obyvateľov vdýchol ostrovu Lanzarote dušu a sám vytvoril jeho nový obraz, sa narodil v metropole ostrova, Arrecife v roku 1919. Už ako študent univerzity La Laguna na Tenerife často diskutoval so svojimi spolužiakmi, ktorí považovali Lanzarote za nezaujímavý kus zeme, domov kôz a čiernych lávových polí. „Pre mňa to bolo najkrajšie miesto na Zemi a pochopil som, že keby dokázali vidieť ostrov mojimi očami, zmýšľali by ako ja sám. Odvtedy som takýto pohľad bral za východiskový bod, ako ukázať Lanzarote svetu," reagoval Manrique. Po štúdiu výtvarných umení na Akadémii výtvarných umení San Fernando v Madride, cestovaní po svete a perióde života, ktorú prežil v USA, sa v roku 1966 nastálo vrátil na svoj rodný ostrov. Vzápätí začal kampaň za rešpektovanie tradičného štýlu architektúry. Vysvetľoval domácim obyvateľom, aby nebúrali pôvodné domy, nepristavovali k nim garáže a používali drevo namiesto expandujúceho hliníka a plastov. Podarilo sa mu takisto zabrániť budovaniu reklamných billboardov okolo ciest a diaľnic. Bol to však len začiatok jeho celkového konceptu formovania modernej architektúry ostrova, kam neskôr pridal viacero svojich majstrovských diel.

Dielo

Umelecká dráha všestranne nadaného výtvarníka a architekta sa začala v povojnových rokoch, keď vystavoval svoje maľby na množstve výstav v Španielsku i zahraničí. Participoval i na 28. a 30. ročníku bienále v Benátkach, jeho abstraktné diela boli vystavené na Treťom latinskoamerickom bienále, ktoré sa konalo v Havane v roku 1955. Nasledovalo obdobie života vo Francúzsku, kde sa venoval najmä nefiguratívnemu umeniu. Od roku 1964 žil v New Yorku, kde sa zoznámil s mnohými ústrednými postavami kultúry a umenia. Tieto známosti ho priviedli k priamemu kontaktu s abstraktným expresionizmom Rothka a Pollocka, Warholovým pop-artom a kinetickým umením. Zhon i energia života vo veľkom meste ho viedli k tvorbe prvých koláží. Jeho prácam tu boli venované tri autorské výstavy v galérii Catherine Viviano. Jeho abstraktné plastiky boli známe experimentovaním s farbou i materiálom a boli akýmsi znovuzrodením elánu a nádychu rokov päťdesiatych. Pri ich tvorbe neskôr používal i nové materiály ako tkaniny, lepenku a vrecovinu. Jeho tvorba z tohto obdobia bola vystavovaná v Španielsku, Nemecku, Belgicku či Švajčiarsku.

Keď sa po návrate domov začal okrem výtvarného umenia naplno venovať architektúre, verejnému umeniu a krajinárstvu, stali sa jeho diela obdivovanými funkčnými prvkami ostrova. Prvým z nich bolo Jameos del Agua-podzemný vulkanický jaskynný systém s jazerom prebudovaný na koncertnú sálu a reštauráciu. Ďalšími architektonickými dielami boli Jardín de Cactus-jedinečná kaktusová záhrada v centrálnej časti ostrova, a Mirador del Río, vyhliadka z útesov severného Lanzarote. Objekt, ktorý bol počas vojny používaný ako vojenské guľometné hniezdo, pretvoril do podoby exkluzívnej reštaurácie, kde sa snúbi čierny vulkanický kameň so sklom. Objekt je podľa autorových zásad zasadený do prírody tak citlivo, že je z ostrova La Graciosa, kam sa z jeho okien návštevníci pozerajú, takmer nepozorovateľný. Vyhliadka Mirador del Río bola vyhodnotená ako jedna zo štyroch najpozoruhodnejších stavieb na svete za rok 1973.

Fundación César Manrique

Jedným z autorových vrcholných diel je nepochybne jeho dom v Tahíche, ktorý sa neskôr stal centrom nadácie Fundación César Manrique. Miesto na jeho stavbu objavil náhodou pri potulkách rodným ostrovom. Pozemok ležiaci na čiernych lávových prúdoch s množstvom podzemných lávových bublín okomentoval v okamihu slovami: „Poďme nájsť vlastníka tejto pôdy, tu bude stáť môj dom!" Keď Manrique navštívil rodinu, ktorej pozemok patril, dali mu ho bez premýšľania zadarmo, pretože tento neúrodný kus zeme nemal takmer žiadnu hodnotu, no najmä preto, lebo pokladali za česť, že si toto miesto obľúbený architekt pre svoj dom vybral.

Výsledkom bol komplex podzemných a nadzemných miestností postavený v duchu autorovej architektonickej línie. Palmy prechádzajúce cez stropy podlaží, lávový prúd prechádzajúci pod oknom priamo do priestornej haly, jazero a vodopád, neodmysliteľný manriqueovský komín pripomínajúci vrchol zeleno-bieleho minaretu či nádvorie s bohatou záhradou a mozaikami na stenách. Objekt, ktorý sa niekomu môže zdať architektúrou balansujúcou na hranici umenia a gýča, inému geniálnym dielom vynikajúco zasadeným do drsnej prírody, ktorú nepopiera, ale podporuje jej vlastné črty, tvary a cesty.

Väčšinou ostrovanov obdivovaný dom sa postupne stával preplneným návštevami z blízka i ďalekého zahraničia. Autor sa ho napokon rozhodol poskytnúť ako centrum nadácii nesúcej jeho meno a od marca 1992 slúži ako múzeum jeho tvorby širokej verejnosti. Fundación César Manrique je dnes oveľa viac než len prezentáciou architektúry. Hoci základná štruktúra domu zostala nezmenenou, ten je v súčasnosti doplnený o široký prierez autorových výtvarných diel i jeho prác z oblasti kinetického umenia. Osobná výtvarná kolekcia okrem toho obsahuje diela takých osobností, akými sú Picasso, Tapies, Miró či Chillida.

Kráľ svojho priestoru

Vosvojomsúkromnom živote mal Manrique niekoľko striktných zásad. Stravoval sa zdravo a striedmo, vstával zavčasu a bol veľkým odporcom fajčenia. Keď uvidel z času na čas svojich zamestnancov, ako zahadzujú cigarety, ktoré na svojom pozemku nestrpel, vravieval: „Ste ako malé deti, ktoré prichytil učiteľ v škole!" Obyvatelia Lanzarote radi rozprávajú príbeh, keď známeho architekta navštívil v jeho dome v Tahíche jordánsky panovník. Vo chvíli, keď vytiahol z puzdra cigaru a šiel si ju zapáliť, Manrique sa na neho pozrel a s veľavravným úsmevom povedal: „V tomto dome som kráľom ja!" Keď sa v bulvárnej tlači objavili dohady, či César Manrique nevďačí za svoju životnú energiu, ktorou prekypoval i vo vyššom veku, drogám, len lakonicky konštatoval: „Neviem, prečo by som mal svoje telo otravovať niečím cudzím, čo mi môže len uškodiť. Myslím si, že by to bolo len mrhanie vzácnym darom." Architekt mal veľmi rád i domáce zvieratá. Psov, mačku a napokon kozliatko, ktoré dostal ako narodeninový dar od svojich priateľov. Po zriadení nadácie, ktorej sídlom sa stal jeho dom v Tahíche, sa odsťahoval sa do skromného domčeka v La Geríi na severe ostrova. Ako človek, ktorého životný postoj bol celkom nezlučiteľný s myšlienkami na vojnu, často vravieval: „Možno si ani neuvedomujeme šťastie, aké máme, keď žijeme na tomto ostrove v oceáne, ďaleko od všetkých konfliktov a problémov tohto sveta. Vojnu nazýval, aj vďaka svojim veľmi negatívnym skúsenostiam zo španielskej armády, „najsilnejším prejavom ľudskej hlúposti". Osud človeka, ktorý dokázal zmeniť svoj obľúbený kúsok zeme a aspoň na malom kúsku sveta usmerniť chod dejín, sa zavŕšil v roku 1992 nešťastnou automobilovou nehodou na križovatke len niekoľko desiatok metrov od sídla nadácie v Tahíche. Dnes na tomto mieste stojí v strede kruhového objazdu zvonkohra: jedno z jeho najznámejších diel kinetického umenia.

Na južných brehoch

Odkaz celoživotného diela má na ostrovoch, ktoré sa stali obľúbenou destináciou miliónov turistov, ešte svoj ďalší rozmer. Stačí navštíviť susedný ostrov Fuerteventura alebo niektoré miesta na Lanzarote, ktorých tvár nedokázal zachrániť ani César Manrique. Bezbrehá zástavba určená pre rastúci počet návštevníkov tu vôbec neberie ohľad na atmosféru a miesto, kde vznikajú. Vilové a hotelové štvrte v Corralejo na Fuerteventure sú v prudkom protiklade so zelenobielymi domami zladenými s pôvodným štýlom architektúry na väčšine územia Lanzarote.

Jedným z najlepších ocenení Manriqueovej celoživotnej práce je vyhlásenie ostrova Lanzarote za Svetovú biosférickú rezerváciu UNESCO v roku 1993, na ktorom mala najvýznamnejší podiel ochrana jeho prírodného a kultúrneho dedičstva. Zámer hľadania harmónie Césara Manrique neplynul len z jeho celkovej vášne pre krásu, ale i z lásky k životu samému.

zdroj: Dom a Bývanie

Páčil sa vám článok?

áno: 165     nie: 69

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby