preskočiť na hlavný obsah

Bankside a Wapping - konverzie dvoch Londánskych elektrární

/up/images/featured/images/0-industrial.jpg

Čo s priemyselnými stavbami, ktoré už prestali slúžiť svojej pôvodnej funkcii?

To je otázka, ktorú riešia nielen slovenské mestá. Pozitívny vzťah k tomuto typu architektúry síce pomaly prerastá z hŕstky nadšencov na širšiu verejnosť, ale všetci stoja pred zložitou otázkou je v súčasnej dobe realizovateľné premeniť nefunkčné objekty v opäť funkčné a zároveň uchovať ich hodnoty? Dva príklady konverzií bývalých elektrární v Londýne jednej veľkej, známej a druhej o niečo nenápadnejšej, odhalia, ako sa k problému stavajú v Británii, v kolíske priemyselnej revolúcie.

Stavby a areály, ktoré boli svojho času znakom pokroku, sa s odsunom výroby do iných častí sveta, stali zbytočnými. Prelomová udalosť v nazeraní na priemyselné dedičstvo nastala v roku 1986, kedy bola oblasť Ironbridge v Británii, symbol priemyselnej revolúcie, zaradená do svetového zoznamu UNESCO. Štatút pamiatky síce upozornil na dosiaľ prehliadané hodnoty industriálnej architektúry, ale jej udržateľnosť ostala problémom. Svoju úlohu zohráva aj ľudská pohodlnosť je jednoduchšie tvoriť bez obmedzení existujúcej zástavby a „záťaže" pamiatkových hodnôt, úzkoprso vnímaných, ako prekážka ďalšieho rozvoja. V minulosti bolo samozrejmé, že sa stavby prispôsobovali aktuálnym funkčným požiadavkám. Nie je dôvod, aby priemyselné stavby boli výnimkou, navyše sú mnohé z nich veľmi dobre prispôsobiteľné ďalším funkciám. Veľkoryso dimenzované priestory, ktoré si vyžiadala rozmanitosť strojného zariadenia, majú často jedinečné konštrukčné riešenia. Táto prednosť doplnená o originálnu priemyselnú atmosféru, udivujúca schopnosťami našich predkov, je hodnotným vkladom pre novú funkciu, čo by si mal rozhľadený investor uvedomiť skôr, než sa pustí do búrania.

Premena elektrárne v Bankside na galériu Tate Modern

Pôvodnú budovu nenavrhol nikto iný, ako britský architekt Giles Gilbert Scott, dizajnér známej červenej telefónnej búdky a hlavne mnohých iných významných stavieb. Prevádzka elektrárne bola ukončená v roku 1981, práve v období, keď hľadala galéria Tate nové priestory, špeciálne pre výstavy súčasného umenia. Vďaka svoiei architektúre a výhodnej urbanistickej polohe, bola stavba pre galériu ako stvorená. Architektonickú súťaž, ktorú iniciovalo vedenie Tate vyhrala, dnes už všeobecne známa, dvojica švajčiarskych architektov: Jacques Herzog a Pierre de Meuron.

Celý projekt bol riadený metódou jednotného stavebného manažmentu, ktorý sa priamo podriaďoval vedeniu galérie, čo zabezpečilo efektívnosť práce a kvalitu výsledného projektu. Konverzia vyšla na 134 miliónov libier. Takmer polovicu tejto sumy hradila Miléniová komisia, štátom vytvorený orgán pre riadenie projektov na oslavu nového tisícročia, financovaných Národnou lotériou.

Ďalšie prostriedky pochádzali zo zdrojov štátnych agentúr na regeneráciu územia, English Partnerships, Umeleckej rady Anglicka a tiež mestskej časti Southwark, pre ktorú projekt predstavoval potenciál nových pracovných miest. Zvyšok získala galéria z verejných, súkromných a charitatívnych zdrojov.

Od svojho otvorenia v roku 2000, sa Tate Modern teší mimoriadnej návštevnosti a je aj mediálne vyzdvihovaným príkladom konverzie priemyselnej architektúry. Nejde len o skvelý súčasný dizajn, ktorý dopĺňa pôvodnú stavbu, vytvárajúci tak originálny objekt s dominantným výstavným priestorom bývalej turbínovej haly, siedmymi podlažiami galérie ukončenými zasklenou strešnou konštrukciou. Ide aj o veľmi náročný projekt po finančnej a logistickej stránke, ktorý bol bravúrne zvládnutý vďaka dobrej vôli a spolupráci všetkých zúčastnených, ktorí si uvedomili, že vložená energia sa vráti nielen im, ale hlavne celej spoločnosti.

Wapping Project pri nádrži Shadwell

Konverzia prečerpávacej stanice malej vodnej elektrárne z konca 19. storočia v londýnskej štvrti Wapping na umelecké centrum a reštauráciu sa od Tate Modern líši vo viacerých ohľadoch. Za týmto projektom nestojí známa inštitúcia, ale vízia a odhodlanosť divadelnej riaditeľky a doktorky psychológie, Jules Wright. Spolu s manželom, architektom Joshuom Wrightom, sa jej podaril obdivuhodný počin premeniť budovu chátrajúcu od roku 1977 na osobité kultúrne stredisko s vyhľadávanou reštauráciou. V čase, keď bola jej prevádzka zastavená, išlo pravdepodobne o poslednú elektráreň svojho druhu na svete.

Na rozdiel od Tate, sa v tomto prípade štát k financovaniu nepostavil veľmi ochotne, i keď išlo o pamiatkovo chránenú stavbu. Očakávaná podpora z fondov Národnej lotérie nebola schválená, hoci projekt stál len 4 milióny libier, teda zlomok sumy použitej na Tate Modern.

Konverzia sa nakoniec zrealizovala vďaka podpore divadelnej nadácie Women's Playhouse Trust, v ktorej Wright pôsobí ako divadelná riaditeľka. Z dôvodu vykrytia prevádzkových nákladov umeleckého centra, bola do projektu zahrnutá reštaurácia, ktorá sa, paradoxne, stala väčším magnetom pre návštevníkov nielen pre dobré jedlo, ale hlavne pre jedinečnú atmosféru bývalej strojovne.

Na rozdiel od interiéru Tate Modern, ju dodnes krášli pôvodné zariadenie. Medzi pôvodnými strojmi a potrubím sú rozostavané stoly so stoličkami od firmy Vitra, ktorá tým využíva priestor ako výstavnú halu. Pôvodný interiér je doplnený nerezovým barovým pultom, citlivo navrhnutou novou strešnou konštrukciou a ďalšími prvkami, ktoré svojim vyhotovením dovoľujú vyznieť patine a atmosfére historickej budovy o zachovanie ktorej majiteľke išlo, napriek tomu, že jej teória pamiatkovej obnovy nič nehovorí. Kotolňa dnes slúži ako viacúčelová hala na kultúrne podujatia, umelecké predstavenia a výstavy. Wapping Project síce nie je ani zďaleka tak známym miestom ako galéria na druhom brehu rieky, je však o to hodnotnejšou prácou jedincov, vďaka ktorej sa z autentickosti prostredia môžu tešiť všetci, čo k nádrži Shadwell zablúdia.

Z pohľadu záchrany priemyselných stavieb, je dôležité netrvať vždy na rigorózne pamiatkarskom pohľade, ale zobrať do úvahy aj pragmatické a menej romantizujúce aspekty, ktoré zaručia ich ďalší život. Konverzie priemyselných objektov nie sú ani v bohatších krajinách jednoduché a za úspešnou realizáciou je dôležité vidieť organizovaný manažment, ktorý je schopný pre hodnotný zámer peniaze nielen získať, ale ich aj správne použiť. Obnovy existujúcich stavieb nemusia predstavovať automaticky vyššie finančné náklady v porovnaní s novostavbami, navyše šetria materiálom, sú menšou ekologickou záťažou a vytvárajú väčší počet pracovných miest. Hlavný dôvod, pre ktorý nie sú investične tak zaujímavé je, že z hľadiska plánovania ide o projekty oveľa náročnejšie. O finančnej návratnosti sa dá hovoriť z celospoločenského hľadiska, no pre jednotlivca to platiť nemusí. Preto je nevyhnutné, aby bola štátom vytváraná nielen legislatíva ochrany, ale aj stratégia financovania, ktorá by tieto jediné pamiatky skutočne ochránila pre ďalšie generácie.

Ing. arch. Nina Bartošová Fakulta architektúry STU v Bratislave Foto: archív autorky

Literatúra:
[1]    BROOKER,    G, STONE, S. 2004. Rereadings. London: RIBA, 2004
[2]    EDMANDS, M. 2001. How Miss Julie made her way in easy stages.
In: The Guardian, 20.1. 2001.
[3]    Tate    Modern.[online]. Dostupné na: http://www. tate.org.uk/modern/building/history.htm 

Páčil sa vám článok?

áno: 145     nie: 150

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby