preskočiť na hlavný obsah

Aj životne dôležitá voda môže robiť problémy

/up/images/featured/images/0-pohodaazaelen.jpg

Vlhnutie stavieb zapríčiňuje značné škody, lebo znemožňuje normálnu funkciu stavebného diela. Ohrozuje jeho stabilitu, obmedzuje životnosť a navyše nepriaznivo pôsobí aj na zdravie človeka, pretože zhoršuje vnútornú klímu a poskytuje podmienky na rast plesní...

Vysoké hodnoty vlhkosti v murive, či sú už spôsobené vlhkosťou zrážkovou, vzlínajúcou, kondenzačnou alebo prevádzkovou, ovplyvňujú mechanické vlastnosti stavebných materiálov a spôsobujú ich rozpad. Vlhkosť následne zvyšuje aj tepelné straty budovy a ak sa príčiny neodstránia, môže spôsobiť aj čiastočnú alebo úplnú deštrukciu stavby.

Cesty vlhnutia

Medzi najčastejšie príčiny vlhnutia muriva môžeme zaradiť hygroskopickú a zemnú vlhkosť a podpovrchovú i zrážkovú vodu. Zrážková voda pôsobí priamo – voda počas dažďa dopadá priamo na murivo. Nepriamo účinkuje podpovrchová voda, ktorá sa dostáva do okolitého terénu, preniká k základom a vsakuje aj do muriva.

Vlhkosť z okolitého prostredia sa v stavebnej konštrukcii môže šíriť vzlínaním – vplyvom kapilárnych síl a difúziou vodných pár. Čím majú kapiláry menší prierez, tým vystupuje voda do väčšej výšky. Pri hygroskopickej vlhkosti zasa soli, ktoré sú obsiahnuté v murive, viažu na seba vzdušnú vlhkosť a deštruujú konštrukciu.

Nežiadúca vlhkosť pri kapilárnej vzlínavosti vody v murive môže byť spôsobená nefunkčnosťou alebo absenciou horizontálnej izolácie, nedostatočným odvodom zrážkovej vody a vzlínajúcou podzemnou vodou. Pri vzlínajúcej vlhkosti a vysokom obsahu solí vznikajú na povrchu muriva výkvety. Táto porucha sa dosť často vyskytuje. Kondenzačnú vlhkosť môže spôsobiť zlý návrh alebo realizácia stavby – neznalosť tepelnoizolačných vlastností stavebných materiálov, nedodržanie hrúbky izolácie, nedostatok paroizolačných vrstiev, nesprávne použitie materiálov, nesprávny technologický postup... Prítomnosť tepelných mostov v styku materiálov rôznych vlastností môže byť tiež príčinou nadmernej vlhkosti stien.

Neodborné alebo nevhodné izolácie proti tlakovým vodám bývajú častou príčinou vlhnutia, najmä pri nových alebo mladších objektoch. V starých objektoch sú zvyčajne dôvodom vlhkosti muriva chýbajúce horizontálne a vertikálne izolácie proti zemnej vlhkosti. Nemôžeme opomenúť ani poškodené a netesné potrubia kanalizácie, vodovodu alebo ústredného kúrenia, ktoré sú zabudované do stien, podláh alebo základov a tiež zanesené drenáže.

Príčinou vlhkosti môže byť aj použitie kontaminovaných stavebných materiálov, zlé skladovanie a zabudovanie materiálov po záruke, nevhodné dodatočné stavebné úpravy, ako sú napríklad sadrové opravy stien, keramické obklady okolo základov a pod.

Atmosférický vzduch je možné považovať za zmes vzduchu a vodnej pary. Množstvo vodnej pary akumulovanej vo vzduchu závisí aj od teploty prostredia. Tento jav v prírode spôsobuje vznik oblakov a rosy. V domoch dochádza k rovnakému procesu. Teplý vlhký vzduch naráža na studené plochy steny, omietka nasáva vodu a kapilárami sa dostáva do muriva. V murive sa nachádzajú rôzne rozpustené minerály. V letných mesiacoch sa voda zo stien odparuje, soli minerálov kryštalizujú, čím mnohonásobne zväčšujú svoj objem a spôsobujú deštrukciu muriva. V zime alebo pri daždi soli minerálov absorbujú vzdušnú vlhkosť, a tak vytvárajú sa  vlhké mapy.

Nežiadúce plesne

Jedným z veľkých problémov pri vlhnutí muriva sú plesne a ich jedy, tzv. mykotoxíny. Sú to mikroskopické mikroorganizmy, ktoré tvoria spleť vlákien, čo pripomína zamatový povlak alebo vatu. Ich spóry sú malé a neustále unášané vzduchom. Do vnútorného priestoru sa dostávajú z exteriéru vetraním alebo infiltráciou.

Všade tam, kde je vzduch bohatý na vlhkosť, ktorá kondenzuje na stenách, kde je dostatok kyslíka a vhodná teplota, existuje riziko vzniku plesní. Ich rozmnožovacie častice sú ľahké a vodoodpudivé, a preto veľmi ľahko kontaminujú ďalšie plochy a materiály. Ich prítomnosť zistíme podľa typického zápachu po hubách alebo vizuálne, ako zmenu farby povrchu stien. Môžu mať žlté, ružové, oranžové, šedozelené, hnedé až čierne okraje.

Najčastejšie miesta výskytu porúch súvisiacich s nadmernou vlhkosťou a plesňami predstavujú rohy miestnosti v styku strešného a obvodového plášťa, steny za nábytkom po ploche obvodového plášťa a steny pri štíte, ďalej kúty v styku obvodového plášťa a podlahy nad nevykurovaným suterénom, okenné a dverné rámy, najmä v  nadpražiach, zatekajúce styky obvodových stien, parapetné dosky, obklady (medzi obkladačkami ale aj pod obkladom), špajzové skrine v miestach bodových tepelných mostov a, samozrejme, severné steny muriva.

Plesne dokážu rozkladať rôzne materiály napr. drevo, textílie, omietky, betón... V dôsledku ich pôsobenia môžu vznikať bubliny a pukliny v omietke, ale aj murive. Ak sa zbavíme ich povrchového prejavu, neznamená to, že sú zlikvidované. Plesne okrem estetickej chyby môžu spôsobovať aj rôzne zdravotné komplikácie – alergie, ťažkosti s dýchaním, infekcie, ekzémy a pod.

Sanačné postupy

Dnes je na trhu bohatý výber dezinfekčných prípravkov, sanačných roztokov, impregnačných,  protiplesňových a sanačných náterov, protiplesňových a antibakteriálnych farieb i omietok.  Existuje aj veľmi jednoduchá preventívna ochrana povrchu proti vzniku plesní (najmä pri dodržaní  pravidiel pre správnu relatívnu vlhkosť vzduchu), a tou je časté bielenie vápnom. Premoknuté škvrny možno odstraňovať až po dokonalom vyschnutí daného miesta. Mokré povrchy sa nedajú izolovať, pretože by vlhkosť stále prenikala.

Ak je výskyt plesní menšieho rozsahu, stačí miesto a jeho okolie aspoň 20 cm od viditeľných prejavov dôkladne vyčistiť mokrým spôsobom drôtenou kefou a odstrániť všetky drobiace sa zvyšky malty, prach, či iné nečistoty ako aj kryštáliky solí. Roztokom Savo a vody v pomere 1:5  navlhčíme špongiou povrch do úplného nasiaknutia. Po jeho uschnutí vyplníme vzniknuté trhliny i diery rýchlo tuhnúcim hydraulickým cementom, ktorý zaplní aj tie miesta, cez ktoré presakovala voda. Nakoniec nanesieme prípravok proti plesniam.

Väčšina prípravkov je označovaná ako univerzálne a dlhodobo pôsobiace, no pri ich častom používaní sa môže stať, že plesne začnú byť na chemické prostriedky imúnne.

Najjednoduchšou izoláciou proti vlhkosti a plesniam je čistý vápenný náter. Po oškrabaní starej maľby sa plocha napačokuje, teda napustí vápenným mliekom. Náter sa po uschnutí  predchádzajúceho zopakuje, pričom sa doň pridá  fungicídny prípravok. Vápno omietku vysúša a fungicídny prípravok zabraňuje vzniku plesní.

Môžeme použiť aj špeciálny prípravok na ničenie plesní, ktorého výhoda je hlavne v jednoduchosti aplikácie. Postihnuté miesta na stene sa ním potrú, nechajú zaschnúť a odstránia špachtľou. Po štyroch dňoch sa postup zopakuje. Potom je dobré naniesť ešte na stenu špeciálny prípravok, ktorý zabráni vzniku nových plesní. Tento prípravok sa dá aj jednoducho pridať do farby, ktorou chceme priestory vymaľovať.

Ďalším riešením je protiplesňový náter, ktorý sa  aplikuje ako ktorákoľvek iná ekologická maliarska farba. Náter zabráni množeniu sa  mikroorganizmov. Pred jeho aplikáciou sa odporúča použiť vysoko účinný sanačný roztok na odstránenie plesní. Ide o širokospektrálny, číry infiltračný prostriedok s okamžitou likvidačnou schopnosťou, ktorý sa dá nanášať na murivo, betón, omietky, nátery, ale aj drevo.

Ak opravujeme tvrdý cementový alebo vápennocementový podklad, ako  je napríklad nepoškodený panel či tvrdá omietka, treba ho najprv umyť a oškrabať. Potom naň nanesieme vápennú stierku hrúbky 1 – 3 mm. Zásadne nepoužívame sadru, pretože tá na seba viaže vlhkosť i vodu, pričom sa znižuje jej pevnosť a zároveň vytvára nepekné výkvety. Veľmi poškodené omietky musíme navlhčiť a osekať až na tehlu. Podklad necháme dobre vysušiť, vydezinfikujeme ho, spevníme a chemicky neutralizujeme a až potom použijeme sanačnú omietku.

Špeciálna protiplesňová a zároveň antibakteriálna farba je určená na nátery stien a stropov tam, kde očakávame rozvoj plesní vzhľadom na mikroklimatické alebo iné vhodné podmienky. Môže sa použiť na všetky druhy podkladov, ako je napríklad omietka, drevovláknité dosky, betón, tehla, atď.

Dôležitosť diagnostiky

Voľným okom, bežnou obhliadkou alebo jednoduchou skúškou pomocou vlhkomerov sa nedá detailne posúdiť množstvo vlhkosti v murive ani druhy solí či rozsah poškodenia, ale najmä príčiny vlhnutia. Takáto diagnostika je len informatívna a nevypovedá s požadovanou presnosťou o príčinách problému. Všeobecne preto platí , že sanácia by mala začať dôsledným prieskumom, ktorý by mal presne lokalizovať vlhké miesta a špecifikovať zdroj vlhkosti,  potom určiť druh soľných výkvetov,  ich pôvod i príčinu výskytu.

Pri jednoduchších stavbách a hlavne tam, kde je problém definovaný jednoznačne, stačí  len spracovať „Technologický postup sanácie“. Pri zložitejších objektoch je nutné vypracovať presnú projektovú dokumentáciu sanácie. Pri tomto riešení potrebujeme ako podklady aj pôvodnú projektovú dokumentáciu i prieskum stavu inžinierskych sietí, pretože poruchy kanalizácie alebo vodovodu sú tiež častou príčinou vlhnutia stavieb. Na základe prieskumu a analýzy príčin vlhkostných porúch sa vypracuje projekt, ktorý obsahuje spôsob odstránenia príčiny vlhnutia, druh sanačných metód i etapy jednotlivých postupov.

Správne riešenie

Sanačné metódy sa zvyčajne musia kombinovať, pretože väčšinou ide o súhrn viacerých problémov. Nesmieme zabudnúť ani na odborný dozor pri vykonávaní sanačných prác, ktorý nám môže ušetriť nielen veľa zbytočných starostí, ale aj nákladov. Dôležité je vybrať si takú dodávateľskú firmu, ktorá má dobré referencie a používa kvalitné materiály i postupy, ktoré zodpovedajú požadovanej úrovni jednotlivých druhov sanačných metód.

Lokálny spôsob odstránenia vlhkosti muriva je len krátkodobé riešenie. Najvhodnejšie  sanačné metódy sa vyberajú podľa charakteru a príčin zavlhnutia, ako aj stupňa poškodenia muriva.

Doplňujúce sanačné opatrenia nepôsobia priamo na vlhkosť muriva, ale pomáhajú chrániť budovu tým, že presmerujú nadbytočnú vlhkosť z interiéru do exteriéru. Patria medzi ne napríklad terénne úpravy, drenáže, škárovanie terénu, vetranie objektov a podobne.

Ak ide len o obmedzenie zdroja interiérovej vlhkosti, môžeme problém riešiť úpravou vnútorného prostredia budovy - návrhom kvalitného vetrania alebo klimatizácie. Ak potrebujeme upraviť vonkajšie prostredie, môžeme navrhnúť správne spádovanie alebo odvodnenie terénu, ako aj odvedenie spodnej vody či už formou drenáží alebo šácht. Ak musíme vytvoriť dodatočnú hydroizoláciu, ide o sanáciu zvislej alebo vodorovnej izolácie. Existuje na to viacero spôsobov.

Odvod vlhkosti vzduchom

Medzi metódy zasahujúce do stavebných konštrukcií by sme mohli zaradiť vzduchoizolačné systémy, ktoré sa vytvárajú pozdĺž obvodových stien a pod podlahami. Ide o metódy, ktoré pracujú na princípe odoberania vodnej pary z povrchu konštrukcie cirkulujúcim vzduchom. Tento spôsob odstraňovania vlhkosti sa robí z vonkajšej strany budovy – vytvorením dutín alebo kanálikov po obvode suterénneho muriva alebo vo forme prevetrávacej šachty, profilovanej fólie či sokla. Odvetranie stien možno vytvoriť aj z vnútornej strany budovy – predsadenou murovanou priečkou alebo zo sadrokartónových dosiek, alebo vytvoriť vzduchovú medzeru zo spomínaných profilovaných fólií.

Ak je stavba nepodpivničená, môžeme vlhkosť podláh nad terénom tiež odstrániť prevetrávanou medzerou. Tento spôsob sa navrhuje najmä tam, kde sú objekty postavené na priepustných zeminách. Pri realizácii však môže dôjsť k určitým chybám. Napríklad, ak sa zle umiestnia nasávacie otvory, môže sa stať, že pri roztápaní väčšej vrstvy snehu alebo prudkých dažďoch môže do otvorov zatekať voda.

Dodatočné izolácie

Dodatočné vytvorenie izolácií sa môže urobiť napríklad mechanicky, t. j. vkladaním izolácií do škáry v murive. Podrezanie steny sa dá robiť ručne alebo reťazovou, lanovou či kotúčovou pílou.

Podrezávanie reťazovou pílou patrí medzi najlacnejšie sanačné metódy pre tehlové murivo s priebežnou ložnou škárou. Potrebný je však obojstranný prístup k murivu. Ako hydroizolačný materiál sa môžu použiť polyetylénové fólie, pásy z PVC alebo asfaltu, sklolaminátové dosky alebo nehrdzavejúce plechy.

Ručné podrezávanie je metóda, pri ktorej sa do muriva vysekávajú otvory cez celú hrúbku steny a do otvorov sa potom vkladá hydroizolácia. Do pripravenej škáry sa daný druh izolantu postupne nasúva a v mieste napojenia jednotlivých častí sa prekladá najčastejšie s presahom 5 až 7 cm. Otvory sa vymurujú a vysekajú sa nové v miestach predchádzajúcich stĺpikov.

Pri podrezaní a zaizolovaní muriva sa kapiláry, ktorými vzlínala zemská vlhkosť, natrvalo prerušia izoláciou. Po jej vložení by sa ešte malo urobiť statické zabezpečenie stavby –najčastejšie plastovými klinmi. Sanácia sa končí aplikáciou cementovej malty pod tlakom. Metóda je vhodná na tehlové aj pórobetónové murivo, ktoré má vodorovnú pravidelnú škáru. Murivo zmiešané a kamenné by sme touto metódou nemali izolovať.

Na uľahčenie podrezania budovy sa používajú rôzne druhy píl. Reťazová píla je vhodná na vytvorenie drážok v maltovej škáre a lanovou pílou môžeme podrezávať akékoľvek murivo, bez ohľadu na jeho hrúbku a druh. Kotúčová píla potrebuje veľký manipulačný priestor, a preto je najmenej vhodná.

Ďalšia z metód vytvorenia dodatočnej izolácie je technológia podrezávania stavby diamantovým lanom s následným vložením fóliovej izolácie. Používa sa najmä pri zmiešanom murive, ale dá sa použiť aj pri tehle, kameni či betóne. Rezy sa dajú urobiť  vodorovne aj zvislo.

Medzi mechanické spôsoby vytvorenia izolácie zaraďujeme aj vkladania antikorových oceľových plechov. Zatĺkajú sa do muriva strojovo vo vodorovnej rovine, takže stenu netreba podrezať. Plechy sa v styku prekrývajú o dve 2 až 3 vlny, a tak vytvoria kompaktnú, kapilárne nepriepustnú vrstvu na zabránenie vzlínania zemnej vlhkosti. Medzi výhody tejto sanačnej metódy určite treba zaradiť rýchlosť realizácie, okamžitú účinnosť, dlhodobé pôsobenie a vysokú životnosť.

Neodborné a nekvalitné podrezanie môže spôsobiť zásah do statiky budovy, napríklad sa začnú tvoriť trhliny z dôvodu nerovnomerného sadania budovy. Medzi najčastejšie chyby pri týchto sanačných metódach patrí aj nedostatočné prekrytie a utesnenie spojov, kde môže dôjsť k difúzii vodných pár. Ďalší problém môže spôsobiť nedostatočne rovný a čistý podklad, ktorý má za následok pretrhnutie alebo prerazenie hydroizolácie.

Chemické metódy

Medzi chemické metódy na vytvorenie dodatočnej izolácie patria infúzne clony. Ide o injektážne metódy, ktoré môžu byť realizované ako beztlakové, tlakové, s hydrostatickým pretlakom alebo termicky aktivované. Injektážne prípravky s vyššou viskozitou sa do muriva najčastejšie aplikujú tlakovou injektážou a nízkoviskózne prípravky, najmä silikónové môžeme bez problémov aplikovať aj beztlakovým spôsobom. Pri týchto sanačných metódach tvorí funkciu dodatočnej hydroizolácie chemická látka prenikajúca do kapilár, trhlín a pórov, ktorá na povrchu vytvorí vodoodpudivú vrstvu znemožňujúcu vzlínanie vody v murive. Tak sa dosiahne jeho postupné vysušenie. Injektážne aplikácie pôsobia iba proti vzlínaniu zemnej vlhkosti. Pri tlakovej vode sú  neúčinné.

Na vytvorenie chemickej bariéry sa najčastejšie používajú rôzne silikózy, silány, silikáty, polyuretánové živice a pod., ktoré sa nalievajú do šikmých vrtov v murive, a to zo strany  interiéru alebo exteriéru.

Vrty do muriva môžeme robiť nad terénom v soklovej výške, v pivničných priečkach a tiež nad úrovňou tlakovej vody. Táto sanačná metóda je vhodná  pre  tehlové a kvádrové murivo ako aj pre murivo kamenné a zmiešané, nie je limitovaná ani hrúbkou múru. Dodatočné vytvorenie hydroizolačných clôn sa môže riešiť ako horizontálna, vertikálna, cielená bodová alebo plošná injektáž. Pri tlakových injektážach treba použiť dočasné utesnenie otvorov.

Tieto metódy sú vhodné aj pri tvarovo komplikovaných miestach. Treba si ešte uvedomiť, že napríklad hustým umiestnením vrtov môže dôjsť k zníženiu pevnosti muriva, najmä pri vŕtaní otvorov v základoch. Tiež nedostatočné zaplnenie pórov a trhlín môže viesť k zlyhaniu účinnosti tejto metódy alebo k vyplavovaniu hydrofobizačnej látky.

Sušenie elektroosmózou

Z metód, ktoré využívajú elektrokinetické javy, sú najznámejšie aktívna alebo pasívna  elektroosmóza. Pri pasívnej sa vytvorí elektrické pole s určitým napätím tak, že  jednu elektródu vložíme do muriva a druhú do zeme a navzájom ich prepojíme. Pohyb molekúl vody bude smerovať k elektróde v zemi. Pri aktívnej elektroosmóze napojíme na zdroj napätia elektródy v zemi, a to na záporný pól a elektródy v murive na kladný pól. Tak dosiahneme potrebné napätie ako aj správnu funkciu elektród.

Aj pri týchto metódach môžu nastať komplikácie, ktoré ovplyvnia ich účinnosť, a to napríklad existencia bludných prúdov v zemi, elektroinštalácie v murive, neizolované kovové potrubia, prítomnosť anorganických solí a pod. Tieto metódy majú relatívne krátku životnosť a veľmi špecificky definované použitie, preto sa využívajú menej ako iné sanačné metódy.

Povrchové úpravy

Sanačné a hydrofóbne omietky, ktoré sa aplikujú na povrch muriva, sa od ostatných líšia vysokou pórovitosťou. Pórovitosť dovoľuje odparenie vody ako aj vykryštalizovanie solí, ktoré sa v murive nachádzajú, pričom nedochádza k jeho zvetrávaniu. Sanačné povrchové systémy patria medzi najefektívnejší a trvalý spôsob ošetrenia muriva. Ich princíp spočíva v tom, že nenasiakavý materiál vďaka obsahu pórov a ich rozmiestneniu je schopný transportovať vodu iba vo forme vodnej pary a nie v tekutej podobe.Vlhkosť obsiahnutá v murive sa môže aj po nanesení sanačnej vrstvy ďalej odparovať.

Suchá sanačná omietková zmes, vyrábaná priemyselne s obsahom hydrofóbnej prísady, teda zabezpečuje vysokú priepustnosť vodných pár, prijímanie a „uskladnenie“ škodlivých solí, zlepšuje tepelno-izolačné vlastnosti muriva a predlžuje trvanlivosť povrchových úprav. Omietka po nanesení zostáva pórovitá, vzdušná a pritom vodoodpudivá. Pri použití sanačných omietok je veľmi dôležité vedieť, že ich aplikácia  síce zaručuje dlhodobo suchý povrch muriva, ale nedokáže nahradiť izolácie proti zemnej vlhkosti.

Dnes sa často používajú sanačné omietkové systémy, ktoré po odstránení príčin vlhnutia muriva napomáhajú rýchlejšiemu odparovaniu vody. Väčšinou sa skladajú z nástreku, tzv. kotviacej vrstvy, ktorá zabezpečí lepšiu priľnavosť materiálu k omietanému murivu. Potom nasleduje vyrovnávacia a podkladová vrstva, ktorá má úlohu akumulačnú a vyrovnáva hrubé nerovnosti povrchu. Následne sa aplikuje vlastná jadrová vrstva a po jej dostatočnom vyzretí sa nanášajú vrchné omietky a nátery.

Pri aplikácii sanačných omietok musíme dodržiavať určité zásady. Starú omietku odstraňujeme do výšky min. 80 cm cez horný okraj výkvetu a pri hrubších murivách aspoň o hrúbku muriva vyššie, ako je úroveň viditeľného zavlhnutia. Všetky škáry v murive musíme vyškrabať do hĺbky aspoň 20 mm. Chýbajúce časti steny treba kvalitne domurovať, opraviť poškodené miesta a všetky veľké nerovnosti vyplniť.

Murivo pred začatím povrchovej úpravy očistíme drôtenou kefou alebo priemyselným vysávačom. Jednotlivé vrstvy sanačného systému musíme po ich aplikácii nechať vyzrieť. Orientačne je to pre 1 mm hrúbky omietky aspoň 1 deň. Sanačná omietka plní očakávané vlastnosti až po dokonalom zreagovaní všetkých jej zložiek, čo sa uskutoční až po jej dokonalom vyzretí. Treba si však uvedomiť, že sanačné omietky neriešia sanáciu ako takú, ale určite patria k nutným doplnkovým opatreniam na elimináciu negatívneho pôsobenia vlhkosti a solí v murive.

Prevencia

Použitie niektorej z vymenovaných metód nerieši všetky problémy spojené s vlhnutím muriva, preto by sa mali kombinovať,  t. j. v komplexnom sanačnom systéme navrhnutom projektantom. Pri sanácii treba primárne zamedziť vstupu vody do stavebnej konštrukcie, t. j. odstrániť príčinu zavlhnutia muriva. Pri nevhodne navrhnutom sanačnom systéme alebo pri nedodržaní technologických postupov sa vlhnutie môže ešte zhoršiť.

Veľa sa dá dosiahnuť aj preventívnym znížením interiérovej vlhkosti. Na zabránenie kondenzácie vodných pár a následnej tvorbe plesní môže slúžiť aj zateplenie objektu, pretože povrchová teplota na vnútornej strane obvodovej steny potom neklesne pod teplotu rosného bodu.

Zatmelenie škár panelov, vonkajšie utesnenie okien, vetracie systémy v podobe vetracích mriežok, to sú  ďalšie možnosti, ako ovplyvniť vlhkosť v konštrukcii v zdravých medziach. Udržiavanie vhodnej teploty v byte, kvalitné vetranie, kontrola odtokových hadíc od pračky, neporušené škárovanie okolo zariaďovacích predmetov, zlepšenie vykurovania alebo zmena umiestnenia tepelných zdrojov tak, aby povrchová teplota stien a stropov v zime bola vyššia ako rosný bod, to sú ďalšie cesty ako dosiahnuť, aby sme nemali v domoch a bytoch vysokú vlhkosť a následne aj nezdravé plesne.

Ing. Mária Kostolná
Snímky: Rehau, Aquaizoling a archív redakcie

zdroj: Stavajte a bývajte s nami

Páčil sa vám článok?

áno: 183     nie: 146

Odporúč

pošli na vybrali.sme.sk

 

Odporúč známemu


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všetky práva vyhradené. Ochrana údajov –  Podmienky poskytnutia služby