přeskočit na hlavní obsah

Rodinný dům v Černošicích - recenze

/up/images/featured/images/rodinny_dum_cernosice_03.png

Taký krátký manuál

na cestě je to pomerne ľahké nájsť – vybehneš po serpentíne – samozrejme v černošiciach vedia, čo je serpentína – niekoho sa spýtaš – pár krát odbočíš na takmer na vrcholovej planine – pomedzi kadejaké domčeky – ktoré sú úplne zovšadiaľ z každej strany

a už si tam, trošku neveríš, že aj takto to môže vyzerať tak blízko prahy toto je ono – nie toto už určite – horizont sa stráca – cesta padá, ako niekde pri mori, krásne borovice – iba nebo v diaľke, vôňa stredomoria – vľavo poniže niečo prijemné a nenápadné ba až normálne – netušil si, že je to také jemné, že? – nad plotom je len jeden obdĺžnik a cez neho v diaľke nejasne vidíš maličký prístav praha – to bude ono, pochybnosti už nie sú

tak si pod ním, nie vedľa neho, ale pod ním aha, tak takto to je! – nečakane sa to rozbalilo – cítiš vzrušenie? – dobre, tak si pod ním – parádny boulder – clarke aj kubrick práve navždy miznú v čiernom mystickom monolite, lebo pythagoras tu zaparkoval svoje lamborghini – takže preberáš normálny výraz od robotníkov s fúrikom a lopatami v okolí – všetko je vlastne úplne ok – viacmenej podvedome si to namieriš k akejsi štrbine – po klasických deravých prefabrikátoch, ktoré možno niekedy zarastie tráva – ale máš asi šťastie, že divokosť tu ešte žije – za chvíľu ju poriadok utlmí

vchádzaš do domu a užívaš si to nastúpil si do drionu, čo opúšťa zem – áno, je to iné ako bežne – schody sú skvelé, však? – úžasné zuby – okamžite si ideš ľahnúť na stenu – a aj na ďalšiu stenu – domáci to nerobia? – ach, asi bude treba tie šikmé steny eliminovať – ale deti to nedovolia a pre teba tu ešte sú – a ty vieš, že cestou späť si isto sklopíš v aute tienidlo – a budeš kričať – zahoďte olovnice

vybiehaš po schodoch hore a rozhliadaš sa okolo seba, ignoruješ možnosť vybehnúť von a automaticky vyrážaš k veľkému nekompromisnému výhľadu a opäť zúbky – vybiehaš hore – napravo stará mama niečo žehlí – zdá sa, že sa cíti ako doma – ale zažila aj vojnu určite – cítiš blízko tú veľkú možnosť vybehnúť von – ale tá vec skôr vyzerá, akoby niečo nasávala – a tak radšej ideš rovno k obrovskému výkladu na druhej strane – a zrazu si ako prievan či mierne urýchlená častica nedokonalého fotónového dela – áno, to tmavé betónové nebo ťa tlačí a vonku je niečo silnejšie, vlastne nemáš na výber – tak veľmi ťa to mohutné prázdno na konci priťahuje, lebo dnes a stále tam bude horizont – prenádherné, tak po toto sa sem oplatí ísť, však? – ešte dobre, že tu nežiješ – pozeráš do šialenej diaľky a už vlastne nič nepotrebuješ

po nasýtení sa diaľavami sa snažíš pochopiť štruktúru vnútorného priestoru trošku sa spamätáš a trošku sa rozhliadneš – ale, aká pekná dedinka – malé domčeky, ideš od jedného k druhému, cez ne a okolo – aha tu sa spí – tu sa hrá – v domčekoch je všetko čo treba – každý sa vyciká a umyje doma – a potom sa všetci stretnú na námestí – super, však? – shyamalan s lynchom sa tiež bavia – výborný byt – ach, pardon, vlastne dom – ale vezmi si fotku s borovicami a rýchlo z nej niečo vystrihni

potom dostaneš ponuku vybehnúť na strechu, výborne aha jasné – je tu strecha – trošku počkaj – vrčia malé otváracie mršky – zase tie chutné zúbky hladkáš nohami – a zrazu si ako makak v korunách stromov – znovu hľadíš opantaný do diaľky – nasilu zatvor oči a je tu bazén a záhrada – no je to trochu kruté – k zemi je to ďaleko – takto sa vyoperovať – radšej si ľahni na štrk a uži to – tak ďaleko, tak blízko – na povalu sa však neskryješ

zbiehaš naspäť a asi ti to nestačí zase si späť – máš pocit, že si musíš sadnúť k tej obrovskej obrazovke – určite, keď prídeš domov – budeš nešťastný zo svojich chodieb a stien – budeš liezť na stromy či pouličné lampy – a ešte vieš, že si nestíhal čítať titulky a potrebuješ ísť na ten film znovu – zrejme terapeutický dom

RECENZUJE MIRO HAZUCHA

---

O-prieť sa o stenu

„V Černošiciach sme pracovali bez mriežky... to, čo formuje priestor, tie steny, sa vynášajú sami.“
JÁN STUDENÝ

„Černošice jdou dál, zachovávají logiku vnitřního ortogonálního prostoru, ale svou celkovou konfigurací simulují jednodušší formy, rostlý organismus a přijímají mimikry okolní přírody.“
DAVID KOPECKÝ

„Čím byla světci zeď? Jen právě neopřením...“
VLADIMÍR HOLAN

V Černošiciach sa práca s priestorovou mriežkou Modularu mení na prácu s modulovou plochou. Plocha stelesnená stenou tu plní v zásade tri úlohy: kotví dom vo svahu, kónicky vynáša prvé nadzemné podlažie do korún stromov i nad okolitú zástavbu a, na rozdiel od druhej chaty v Senci, s ktorou je príbuzná, tvorí aj nosný plášť. Spôsoby rozvrhovania priestoru overené v Stupave, v Senci a v Košiciach sa zdanlivo nemenia: opäť ide o bunku, prípadne viacero buniek vo voľnom pláne, tentoraz neortogonálnom, diagonálne skosenom. Povedzme, dynamizovanom. Modulové plochy, projektované z prefabrikovaných drevených dosiek tu boli stavebne realizované z liateho betónu a omietnuté, už v dobe projektovania a stavania teda nastala modifikácia plochy, ktorá sa v Stupave realizovala až v procese užívania domu, výmenou kopilitového plášťa za tehlovú fasádu. Kým v Stupave len vystriedala jedna tektonika (kopilit) druhú (tehla), v Černošiciach tektoniku na prvý pohľad akoby nahradil stereotomický spôsob utvárania stavby.

Vynára sa otázka, ako podobné klasické, overené stavebné postupy a materiály ovplyvňujú projekt Modularu (pestujú len akúsi jeho „konzervatívnejšiu“ vetvu, ktorá je užívateľsky, stavebne aj ekonomicky „overenejšia“ než tie predošlé? Zrejme nie, ak v utváraní priestoru je táto stavba naopak „menej overenou“: architekti tu nepracujú s číselnými harmóniami a tektonikou, ale s predstavou ohraničeného prírodného rastu a naviac i so stereotómiou: „Ten dom rastie kónicky zo zeme. Vychádza z podstavy, ktorá je ešte pre rozmery záhrady akceptovateľná, rastie ako hríb. Tá štruktúra sa vyvíjala.“1). Možno sa tiež pýtať, ako tento variant Modularu ovplyvňuje overené stavebné postupy a techniky (overovaná predstava rastu je klasickými stavebnými materiálmi a technikami stavania stien uchopená overeným spôsobom: odliata do betónu a omietnutá. Tá štruktúra sa vyvíjala aj v spolupôsobení stavebne práve overovaného a už overeného. Iba posuny, odchýlky a disharmónie výslednej stavby svedčia o istých asymetriách a rozostupoch medzi spôsobom tvorby projektu a spôsobom jeho stavebnej interpretácie. Práve v tejto svojej hybridnosti a jej rozostupoch, medzerách je táto vetva, podľa mňa, vývojaschopnou.).

Ukazuje sa, že spôsob utvárania priestoru sa zmenil aj v inom, než len v predstave ohraničeného rastu inšpirovaného povahou a rozlohou tejto záhrady, podmanivými výhľadmi na Prahu, čarovným svetlom. Nenájdeme tu rámy mriežky ani nezávislé sledy voľne stojacich stĺpov, ktoré by priestor členili, obsadzovali a rytmizovali: konštrukcia nie je rovnomerne rozptýlená v celom priestore, koncentruje sa na jeho hrane a v jadre: priestor sa tu konštrukčne diferencoval na stred a okraj a zároveň sa výškovo hierarchizoval: v prvom nadzemnom podlaží sa dajú sledovať zasa vzťahy medzi bunkami, posuvnými stenami a modulovou koordináciou, ktorá bunky generovala a voči ktorej sú posunuté. Okrem hybridnosti stavebnej technológie je stavbe vlastný aj takto hierarchizovaný hybridný rozvrh (v tomto sa dom v Černošiciach odlišuje od predchádzajúcich projektov a realizácií ksa. a odkláňa sa aj od modernej a neomodernej tradície tvorby a obývania sérií homogénnych priestorových polí). Nech je stena akokoľvek „stereotomickou“, modulovej koordinácie plôch sa nevzdáva. Podľa historika architektúry Kennetha Framptona vedie práve spätosť tektonického a stereotomického spôsobu utvárania priestoru k architektúre, kým socha podľa neho vzniká prevažne stereotomicky.2 Čo však zaručuje architektúru tam, kde vzniká tento vzťah medzi pridávaním a uberaním látky a nemožno sa spoliehať ani na expresivitu konštrukcie exponovanej v priestore a ani číselné harmónie?

Zrejme aj na základe toho, že stereotomický spôsob tvorby tu ohraničuje tektonické postupy a súčasne ich rozostruje, niektorí recenzenti usudzujú, že táto stavba je formovo uvoľnenejšia, organickejšia, temer sochárska, nie tak prísne archi/tektonicky viazaná ako tie predošlé. Heterogenita priestoru tohto domu im dáva za pravdu, kým z hľadiska hierarchického usporiadania jednotlivých priestorov ide vlastne o viazanejšie riešenie: jednotlivé priestory sú pevne rozlíšené na jadro/jadrá a obal. Lievikovité a skosené segmenty tu priestor diagonálne „uberajú“, inokedy ho zasa „pridávajú“, a tak vlastne dynamizujú vnem inak pevne viazaného priestoru, čo sa stáva zrejmým práve pri vstupe do domu schodiskom v podnoži a pri pobyte v kónických segmentoch domu. Preto tu, podľa mňa, nejde ani tak o dosahovanie akejsi expresívnej formy (nech ju reakcie na tento dom chápu ako ohlas na akékoľvek vzory, alebo ju nazývajú jednoducho vypätým gestom, postojom či pózou), ani o nejakú organickú líniu modulovej architektúry, skôr o koncentráciu a rozsunutie ortogonálneho modulového rastra topografiou terénu, o dynamizovanie zovretého priestoru Modularu v prudkom svahu na pôdorysnej stope rozširujúcej sa smerom nahor. V tomto zmysle Černošice vedome nadväzujú aj na Niemeyerove vplyvy (projekt Múzea moderného umenia v Caracase, 1955), na všetky tie „obrátené pyramídy“ (do istej miery aj na Ďurkovičovu, Kisslingovu a Svetkovu budovu Slovenského rozhlasu v Bratislave, 1962–1985, hoci ten je navrhnutý na rovine, Múzeum v Caracase na horizontálnej terase svahu a dom v Černošiciach v prudkom svahu) a na ich fúzie s hranolmi, povedzme u Bakemu skôr než u Koolhaasa. Dal by sa zostaviť vývojový diagram existujúcich variácií Modularu od „čistých“ hranolov až po ich hybridizácie s inými priestorovými rozvrhmi. Pretože „vôľa k hybridizácii“, tak ako „vôľa k čistote“ môže mať rôzne stupne – veď ide o hybridizáciu, nie o pomiešanie prísnosti a uletenej formy: prísna forma sa hybridizuje aj voľná forma sa hybridizuje: len tak sa dokážu zniesť, viazať v jednom objekte.

Čo sa tu skutočne uvoľnilo a osamostatnilo je stena (teda aj obálka domu). Obaľuje a nesie dom nie len v logike pozemku, ale aj proti nej: pôsobí aj proti sklonu svahu: v logike vertikálneho rastu a vetvenia do strán. V zmysle obrátenej pyramídy nesúcej skosený hranol i samú seba. Samonosná stena je tu kotvená na čo najmenšej rozlohe – temer „bodovo“, presnejšie „stĺpovo“ – ale stále segmentom steny. Tej steny, ktorá ako stelesnenie modulovej plochy pôsobí i proti zdanlivo prevažujúcej plasticite, sterotómii domu. Čím je tomuto kryštalizujúcemu domu hybridná stena? Oporou? Len práve neopretím? Možno sa o ňu oprieť, hoci sa možno aj prieť o to, či to je len stena – interpretácia modulovej koordinácie plochy, alebo akási prírodou modifikovaná stena. Paradoxná doska, ktorá nesie (pritakáva nosnosti) aj sa jej vzpiera, prekonáva ju, subsumuje a mení – ako v tom dávnom modernom sne o obrátenej pyramíde – o najobtiažnejšom možnom prenesení tiaže telesa v jedinom dotyku so zemou... V spolupráci s gravitačným poľom, pôsobiac v smere aj proti smeru gravitačných síl. V Bratislave šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov šlo o „privlastnenie Kozmu“ pozemšťanmi, o umeleckú aj architektonickú polemiku s gravitáciou i stavom beztiaže. Ako je dnes obývateľný strmý svah na „poslednom odkúpenom“, zložitom pozemku jednej z ulíc v Černošiciach, keď si ho kúpi dvojica, ktorá tu chce bývať a zatiaľ nezatvorila všetky svoje ideály rodinného bývania do overeného typu (zlatej) skrinky, hoci náklady nemajú presiahnuť 6 miliónov korún? Podľa ksa. takto: stlačenou a vzápätí expandujúcou, hybridizovanou verziou Modularu s nohami na zemi a hlavou v oblakoch.

1 Nie je postoj bez pózy. Ján Studený v rozhovore s Henrietou Moravčíkovou. Arch 05/08, s. 19–21.
2 Frampton, Kenneth: Studies in Tectonic Culture – The Poetics of Construction in Nineteenth and Twentieth Century Architecture, ed. Cava, John, Cambridge, Mass., 1995.
3 Kratochvíl, Jan: Bílá růže z Černošic. Arch 05/08, s. 22–24.

RECENZUJE MONIKA MITÁŠOVÁ

zdroj: časopis ARCHITEKT­­

Líbil se vám článek?

ano: 315     ne: 223

Doporuč


 

Poslat známému


logo © 2007 4-INDUSTRY, s.r.o. Všechna práva vyhrazena. Ochrana údajů –  Podmínky při poskytování služeb